Žijeme čudný rok 2014. Napriek vysokej miere bezpečia a prosperity zažívame v slobodnom svete ústup liberálnej demokracie. Súvisí so stratou dôvery vo vlastné sily, ktorá je jeho hybnou silou, s deformáciami a fatálnym porušovaním vlastných pravidiel, s opakujúcimi sa krízami, tendenciou k rozpadu jednotlivých štátov. Zároveň vidíme brutálny nárast hrubého násilia v moslimskom svete, biedy v Afrike a na druhej strane ekonomický vzostup autokratických ázijských štátov.

Prežil pestrý život dobroduha, žil v emigrácii a fotil pre popredné svetové magazíny. Nedávno otvoril v Stredoeurópskom dome fotogafie v Bratislave výstavu Domovina. Antonín Kratochvíl.

Výstava Milovanie – smrť – maľovanie v Galérii mesta Bratislavy (4. septembra – 19. októbra 2014) je pozoruhodná z niekoľkých dôvodov. Peter Ondreička žil spaľujúco a doslova zhorel životom a láskou.

Narodila sa v Banskej Bystrici, žila na Ibize, v Berlíne, Barcelone. V súčasnosti sa pohybuje medzi Bratislavou, Prahou a Parížom. Od detstva spieva a hovorí, že umelec je vo svojej podstate služobník. Talentovaná pesničkárka a skladateľka Ivana Mer.

Slovensko sa uvelebilo v priemernosti – a je mu tam dobre. Stratila sa akákoľvek ambícia byť elitou. Podstatné je zabezpečiť sa a prežívať. V časoch Česko-Slovenska sme síce často hromžili na Prahu, ale zároveň sme sa chceli na ňu doťahovať. Dnes žijeme v otvorenom svete a naši ľudia, ktorí pôsobia vonku, sú v športe, vede a na iných pracoviskách často nadpriemerne úspešní. Doťahujú sa na kritériá a prostredie, v ktorom žijú. Ale tu nie je na koho sa doťahovať. Bratislava ako hlavné mesto stratila toto postavenie. Na Slovensku panuje a darí sa priemernosti.

Minulý štvrtok sme sa s manželkou len tak zbalili, hodili do auta bicykle a vyrazili do Santa Cruz. Zo San Jose je asi polhodina k Pacifiku, do mesta, z ktorého vyžaruje úplne iný pocit ako zo Silikónového údolia. Ľudia vyzerajú ostarnutejší – zrejme od slnka, slanej morskej vody a alternatívnych životných štýlov. Ťažko rozlíšiť domorodcov od bezdomovcov medzi mladými ľuďmi, študentmi miestnej univerzity. Všetko zvláštne sedí – slaná vôňa mora, kľukaté cestičky po pobreží a nutkavý pocit, že stráviť život vo vlnách či na pláži čakajúc na východ slnka má hlboký zmysel. Mesto vodou naozaj žije.

Nahrávajú nás? Sú tu ploštice? Pýtaš sa ma a pozeráš sa do každého rohu. Neboj sa, hovorím mu, žijem svoj život, a aj keď o mne všetko vedia, je mi to ukradnuté. Žiadne miesto nie je dosť temné, uzavreté a súkromné – žijem s pocitom, akoby som bola pod gigantickým röntgenom. Aha, tu je zlomenina kľúčnej kosti, ktorú som si zlomila ešte ako dieťa, tu je včerajšia hádka, ktorú sme mali už ani neviem, kvôli akej hlúposti, tu je žltnúci list, ktorý mám odložený v mojom poznámkovom zošite.

Pri čítaní knihy Viktora Kravčenka Žil som pod červenou hviezdou vám môže napadnúť porovnanie s modernými postapokalyptickými románmi.

Do slovenských kín prichádza nová česká čierna komédia Díra u Hanušovic. Na režisérsku stoličku si prvýkrát sadol Miroslav Krobot, do hlavných úloh obsadil hercov pražského Dejvického divadla. V čom oneskorený debutant prekvapil a čo mu nevyšlo?

Každá z piatich Čechovových hier má silnú psychologickú i spoločenskú tému. Čajka je hra o umení a šmíre. Ujo Váňa je hra o obeti. Váňa a jeho neter sa obetujú pre prof. Serebriakova. Myslia si, že je to veľká osobnosť, no zistia, že je to len prázdny egoista. Žili zbytočne. Ivanov je hra o vyhorení. Ivanov chce reformovať hospodárstvo, ožení sa netradične. Láska sa skončí, aj ideály, má dlžoby. Nespokojný so sebou sa zastrelí. Višňový sad je hra o aristokratoch, neschopných podnikať. Žijú na dlh. Odmietnu reštrukturizovať dlhy. Tak mladý podnikateľ rozparceluje višňový sad na parcely pre vily. Tri sestry sú jediná hra Čechova z prostredia vojakov.