Keď píšem tento text, netuším, či sa tomu pánovi podarilo v sobotu dobre poupratovať „komunálny odpad“, ktorý má na svojom novonadobudnutom pozemku v Krásnohorskom Podhradí. Pozrela som si deň predtým jeho prezentačné video k tejto akcii. Ako vlastník obhajuje svoje nespochybniteľné právo upratať si na svojej parcele, ktorá je v katastri nehnuteľností stále vedená ako trvalý trávnatý porast. A hoci médiá vraj proti nemu vedú dezinformačnú kampaň, on iba bráni svoje právo, dať svoju parcelu do takého stavu, aby sa neporušoval zákon. Teda aby jeho pozemok bol opäť pozemkom iba s trvalým trávnatým porastom. Žiadne načierno postavené chatrče tu teda nemajú čo robiť.

Palestínskym svetom hýbali v minulých dňoch tri udalosti: nedávna vojna v Gaze, exhumácia tela Jásira Arafata a hlasovanie o uznaní Palestíny ako nečlenského pozorovateľského štátu v OSN. Na Blízkom východe všetko so všetkým súvisí, každá táto udalosť však predstavuje aj samostatný príbeh a umožňuje samostatný výklad. Exhumácia Jásira Arafata a skúmanie, či palestínsky vodca zomrel prirodzenou smrťou, alebo či bol otrávený, má vniesť jasno do konšpiračných teórií o jeho skonaní vo Francúzsku v roku 2004. Je otázka, čo sa po tých rokoch môže ukázať, a či prípadná záporná odpoveď na teóriu o otrávení uspokojí tých, čo sú presvedčení o opaku.

Tu sa musí žiť ako v raji, hovoril som si pred niekoľkými dňami, keď som sa z vyše trojtisícovej výšky pozeral na stubaiské údolie a náhrdelníkový pás hôr nad ním. Bolo prekrásne októbrové popoludnie, slnko svietilo a tu, vysoko nad údolím, aj hrialo, no okolo nás bol už sneh, respektíve snehom zasypaný ľadovec a na ňom a okolo neho kilometre a kilometre zjazdoviek a tisíce a tisíce lyžiarov. Stál som v lyžiarskej bunde, v lyžiarkach a s lyžami na nohách, a zároveň som si v hlave prehrával predchádzajúce popoludnie, keď sme v mestečku Neustift tam dole pod ľadovcom robili plavecké tempá vo vonkajšom bazéne nášho hotela, samozrejme, trochu ohrievanom, ale predsa len. A keď mi potom v tých troch tisíckach metrov sadla na lyžu včela a po chvíli zase preletel okolo hlavy nejaký vysokohorský motýľ, nejako mi nešlo do hlavy, že po tejto jari nebude nasledovať leto, ale november, december, Vianoce a dlhá, predlhá zima.

Nikde na svete som nevidela spoločnosť, v ktorej by si ľudia navzájom finančne pomáhali tak ako tu, v Nepále. Aj tí chudobní. Kade chodím, počúvam šialené príbehy. Môj kamarát Buddha mi na otázku, kde je tak dlho jeho mama, odpovedal: „Momentálne pracuje v Ománe. Nezarába veľa, len 100 eur mesačne ako upratovačka.” „Ale veď toľko sa dá zarobiť aj tu, tak prečo je tam?” pýtam sa nechápavo.” No, lebo bratranec ju uviedol ako ručiteľa, keď si požičiaval peniaze v dedinke, odkiaľ pochádzame, aby mohol začať nový život v Hongkongu.” Ešte stále to neviem pochopiť. „Ručiteľa?

Nevidela som ho roky. Kedysi sme spolu chodili do kina, mali sme sedemnásť a v kinách išiel JFK. Pamätám si na deň, bolo to u nás doma, keď nám hral svoje prvé pesničky. Spomínam si, ako v ťažkých časoch zberal zo zeme cigaretové filtre a balil vlastné cigarety do fajnového papiera z telefónneho zoznamu. Smiali sme sa na tom. Boli to ťažké časy, ale pre nás aj časy luxusu: boli sme priatelia, celá skupina kreatívnych a navzájom sa podporujúcich kamarátov ‒ a rebelov.

som práve pri Jadrane, kde som chcel pár dní vnímať len ruch starých mestečiek a krásne farby mora. Lenže Teba chcú posadiť na psychiatriu, a to je také šialené, že Ti musím napísať.

Festival Žákovic Open je ako hudba skupiny Hex: príjemný a priateľský. Počas dvoch dní na lúke u Maroša Žákovica pravdepodobne neobjavíte veľa novej hudby, ale bude vám tam dobre. Ako doma.

Mám pocit, akoby som to už zažila. Je to ako permanentné déjà vu. Všetky tie frázy, sťažnosti a situácie sa ustavične opakujú. Aj dnes na obed som na ulici počula slová, ktoré boli priam identické s tými spred dvadsiatich rokov. Aj ten dlhý rad u mäsiara bola rovnako dlhý ako v roku 1994 alebo 2002. Znie to neuveriteľne, ale človek má pocit, akoby sa vracal a všetko to už zažil. Znovu a znovu. Jednou z tých opakujúcich sa scén je zháňanie jedla a potravín, základných vecí. Trocha oleja, jeden balíček párkov či kus mydla.

Bežná politická správa je ako podenka. Prežije minútu, deň. Mediálna vôľa nášho prezidenta, zúčastniť sa na jaltskom summite, žila dokonca celý týždeň. Minister zahraničných vecí ho pochválil, že je pripravený pricestovať na Ukrajinu, ale za predpokladu, že sa zmení legislatíva, ktorá viedla k tomu, že Julia Tymošenková je vo väzení, a že sa jej umožní vycestovať do Nemecka.