Na rozdiel od novín, nad ktorých budúcnosťou visí mnoho otáznikov, nemusí byť budúcnosť kníh čierna. To je dobrá správa hlavne pre čitateľov: elektronická revolúcia nemusí ohroziť budúcnosť literatúry. Knihy sa dnes stávajú dostupnejšími v mnohých významoch toho slova. Naopak, kníhkupectvá to asi budú mať ťažšie.

Zomrieme, zomrieme, všetci zomrieme! Spieva si moja dcéra od troch rokov vlastnú verziu songu Rolničky, rolničky. Vymyslela ju, keď sa hrala so svojou prvou bábikou Barbie. Som preto zlý rodič alebo je na vine anorektická hračka?

Sú isté veci (prevažne sú to veci staré a ešte prevažnejšie sú to dopravné prostriedky) , ktoré vyzerajú, akoby boli živé. A čo viac, niektoré pripomínajú zvieratká. Zvieratká neurčité, pri pohľade na ktoré sa nedá s istotou povedať – aha, to vyzerá ako mačka, ale predsa v človeku vyvolávajú isté pocity nehy.

Alena Ješková je šéfredaktorkou kresťanského časopisu Miriam, ktorý je určený „pre ženu s otvoreným srdcom“. Miriam vznikla v roku 2004, vychádza štyrikrát do roka a jej redaktorky pracujú zadarmo.

Možno poznáte ten pocit. Prežili ste spolu dvadsať rokov, poznáte sa tak ako málokto a strašne by ste chceli, aby ten vzťah pekne pokračoval. No zakaždým, keď príde k novému stretnutiu, tak čím ďalej, tým väčšmi zisťujete, že tie stretnutia sú vlastne nanič, a hoci sa tomu zubami-nechtami bránite, čoraz častejšie musíte pritakať okoliu, ktoré hovorí, že je to strašné a nikdy to na nič nebude. A že všetok ten čas, ktorý vám to napĺňa, je strateným, ba trápnym časom.

Tomáš Bella mal na starosti Sme.sk, potom spoluzakladal firmu NextBig a dnes sa podieľa na projekte, ktorý prinesie významnú zmenu pre čitateľov internetových vydaní slovenských novín a časopisov.

Bola sobota 6. novembra. Pozvali ma ako hosťa do živého vysielania jedného z najpočúvanejších rádií Russkoje radio. Sedela som v štúdiu, keď medzi rozhovorom, reklamou a otázkami poslucháčov potichu vkĺzol k mikrofónu mladý kolega a prečítal správu: „V Moskve surovo zbili novinára Olega Kašina, vystriehli ho pri vchode do vlastného domu“.

My sme tu doma. Hrajme fér a s úsmevom za Slovensko. Dve kampane na to isté. Dva pohľady, ktoré vystihujú našu krajinu úplne parádne. Radi sa označujeme za národ holubičí. Radi sa pýšime svojou pohostinnosťou. Radi vravíme o mierumilovnosti. Zároveň zbožňujeme silu. Svätopluk tasí meč. Rež a rúbaj do krve. Plagáty s usmiatou infantilnou nezábudkou, nabádajúce na fér hru a k tomu, „aby sa hokejoví fanúšikovia na Slovensku cítili príjemne a v budúcnosti sa k nám vrátili spolu so svojimi rodinami a priateľmi“, je skutočne podarená...

V marci uplynulo desať rokov, odkedy sa značka Slovenského futbalového zväzu spája so sloganom „Spojme sa pre futbal“. Pol roka po riadnej konferencii zväzu možno povedať, že náš futbal nebol nikdy rozdelenejší.