Oplatí sa do dnešných módnych rozhovorov o dvadsiatich rokoch slobody na Slovensku začítať. Dozvieme sa veľa nielen o tom, ako sme si ju predstavovali, ale aj kým sme boli.

„Kdyby byl život šťastný, myslím, že bych nedělala filmy. Prostě bych jenom byla šťastná," hovorí česká režisérska hviezda par excellence Alice Nellis.

Jeden ležérny až znudený a druhý tak trochu zakríknutý. Obaja tandem, ktorý uvládze každotýždňovú štvorhodinovú rádiovú šou, ale zvládne to s bravúrou, aj pred publikom.

Po pol roku žilinskí znalci ukončili skúmanie zrúteného stanu z Pohody a tisíce účastníkov festivalu môžu dostať zaslúžené odpovede. Tie však príbuzných nebohej Nikolky a Martina nepotešia: na trenčianskom letisku nezabíjal prírodný živel, ale banálne zlyhania nemeckého podnikateľa.

Hosťom festivalov Večery novej hudby a Melos-Étos bol tento rok významný holandský skladateľ Louis Andriessen. Charizmatický hudobník, vyhľadávaný pedagóg a presvedčený ľavicový intelektuál zapálene hovoril o ideách, ktorých presadzovanie do praxe v strednej a východnej Európe fatálne zlyhalo.

Kam kráča slovenský (a český) dokumentárny film? Potrebujeme viac umeleckých dokumentov alebo skôr filmových reportáží plných faktov? V čom sú silné a kto ich u nás reprezentuje? Ako spoločensko-politické udalosti ovplyvňujú rozhodnutia filmárov a kde leží hranica medzi umením a aktivizmom?