Richard Sulík, Ondrej Dostál, Pavol Paška, Igor Matovič, Pavol Frešo, Béla Bugár a Ján Figeľ hovoria rokovaní o dôchodkoch.

Málokedy mám taký naliehavý pocit, že príbeh, ktorý rozprávam v tlačenom vydaní .týždňa, nie je dopovedaný. Téma o ohrozených kostoloch je presne tento prípad.

Dal som si dávnejšie sľub, že už nikdy ma nerozčúli Ján Čarnogurský, človek veľmi kultivovaný a príjemný partner na diskusiu (o Kosove či o Gruzínsku), ktorý však zvykne s vážnou tvárou vyťahovať z ruských a srbských zdrojov recyklované „zmesky“ účelových faktov, poloprávd a lží. Dnes viem, že tento sľub nedodržím. Tentoraz sa to týka Slovenska.

Na pravidelnej porade v redakcii, kde sme hodnotili minulé číslo, došlo k zvláštnej veci. V názore, že ruský spisovateľ Viktor Jerofejev, s ktorým sme uverejnili rozhovor, pôsobí ako cynický sebastredný fanfarón som sa ocitol osamotený.

Od piatka večera uvažujem, čo ma na správe o dolapení Bakiho Sadikiho zaujalo najviac. A opakovane prichádzam k tomu, že viac ako o osobu (drogový díler) ide v mojom príbehu o miesto (Kosovo). Vysvetlím prečo.

Pod Lampou boli Milan Šimečka, Andrej Bán, Milan Zemko a Jindřich Štreit.

Vždy, keď idem okolo, sa tam rád zastavím. A obdivujem, čo urobila podnikateľka Dagmar Machová s hradom a kaštieľom v Liptovskom Hrádku.

Na rozdiel od niektorých kolegov a priateľov nie som šťastný z toho, že pravica pohorela. A nevelebím SMER ako záruku stability, či cestu z chaosu. Mám totiž pamäť.

Môžu byť dvanásť rokov po vojne, tri roky po vyhlásení nezávislosti Kosova a v čase barikád a konfliktov na hraniciach priateľmi srbský a kosovský intelektuál?

V Spojených štátoch v minulom storočí sterilizovali desiatky tisíc černošských žien – v tichosti, bez ich súhlasu. Spomenul som si na veľmi podobnú tému o rómskych ženách na Slovensku, ktoré tvrdia to isté.