V histórii filmu určite existujú filmy silnejšie, novátorskejšie, umeleckejšie, určite je v nej oveľa viac filmov, ktoré by si zaslúžili stať sa kultovými, ale zhodou rôznych okolností sa kultom nestali – zato Casablanca, film z roku 1942, je kult prvej veľkosti. Prečo asi?

Keby sa to stalo v ľubovoľnej krajine na západ od Skalice, bol by to škandál roka. U nás tá udalosť zapadla v prachu udalostí jedného týždňa. Pritom nedávno publikované odlišné stanovisko šiestich ústavných sudcov, ktorých v prípade zrušenia Špeciálneho súdu prehlasovala tesná väčšina, si rozhodne pozornosť zaslúži.

„Vo farbe, a s dobrým koncom,“ – tak promuje nové uvedenie Casablancy televízna stanica vlastnená milionárom nie nepodobným Donaldovi Trumpovi vo filme Gremlins 2, inak dávno zabudnutom kuse Hollywoodu sklonku osemdesiatych rokov. Jedna z tisícov reminiscencií, absurdný odkaz, ktorý však o Casablance v kontextoch kinematografie vypovedá viac, akoby sa mohlo zdať.

Keď sa okolo roku 2000 vyhlasovali rôzne naj filmy uplynulého storočia, Casablanca bodovala vo viacerých rebríčkoch. Okrem iného získala aj titul najromantickejší film. Romantika je v tom filme, samozrejme, prvoradá, ale netreba zabúdať ani na historické okolnosti, na pozadí ktorých sa príbeh odohráva.

Niekedy človek zažije za dva dni viac než normálne za celé týždne. Mne sa napríklad minulý týždeň podarilo v priebehu dvoch dní uvidieť dom Nelsona Mandelu, navštíviť továreň na výrobu ističov v Midrande, zistiť, čo znamenajú slová bafana a vuvuzela a dozvedieť sa, že Siemens už má za sebou očistec.

Rozhovor s Avri Fisherom, pôvodom zo Slovenska, o šesťdesiatich rokoch, ktoré prežil v izraelskom kibuci Kfar Masaryk.

Je známe, že Červení Khméri vytvorili v Kambodži jeden z najstrašnejších režimov 20. storočia. Vládli v tejto krajine iba štyri roky, ale za taký krátky čas dokázali takmer zničiť celý štrnásťmiliónový národ, ožobráčiť jeho ekonomiku, pretrhnúť sociálne väzby a vôbec všetko zmeniť na nepoznanie.

Štát je rozumná vec. Pre niektorých dokonca mystická. Modlia sa k nemu verejne už šestnásť rokov, a pritom Slovensko tajne rozkrádajú. A vôbec ho nechránia. Ako minulý týždeň, keď kúsok štátu beztrestne okupovala Čína.

Na konci minulého roka Európska komisia rozhodla, že Slovenská pošta nemá výlučné právo na doručovanie zásielok do 50 gramov. Argumentovala tým, že takéto právo by obmedzovalo konkurenciu na trhu. Liberalizácia poštových služieb je však zložitejšia téma. Hovoríme o nej s Liborom Chrástom, generálnym riaditeľom Slovenskej pošty.

V macedónskom meste Kumanovo bola 9. júna 1999 podpísaná dohoda medzi Juhosláviou a NATO, ktorá po 78 dňoch leteckých útokov Aliancie znamenala Miloševičovu kapituláciu. Posledná vojna v Európe dodnes vzbudzuje vášnivé diskusie.