Žánrovo neujasnený, mierne gýčovitý s mnohými nelogickosťami, film z kategórie „náročnejšej komercie“, obyčajná limonáda, béčková story, najlepší romantický film všetkých dôb – to všetko sa o Casablance píše... Iste, to všetko je čiastočne aj pravda. Ale jedno sa Casablance poprieť nedá: je to už film kultový. Dokonca aj na Slovensku, kde sa roky tento film nepremietal, lebo komunistom sa nepozdával. Možno pre toho „československého odbojára“ s maďarským menom Viktor László, alebo pre nesmiernu príťažlivosť hlavnej postavy, ktorá však vôbec nepripomínala hrdinu, ako by sa na vojnový príbeh patrilo. Tak ako sa ani Amerika najprv príliš nechcela zapojiť do druhej svetovej vojny, presne tak sa v nej netúžil angažovať ani hlavný hrdina Casablancy Rick Blaine. Urobil tak napokon kvôli láske k žene. A keď sa už musel zapojiť, tak to naozaj stálo za to.
.kult aj na Slovensku
Scéna zo slovenského hypermarketu: „Máte prosím DVD Casablanca?“ Predavač sebaisto kývne hlavou a hľadá v polici. Potom sa zmätene otočí a ospravedlňujúco zašomre: „Zase sa vypredala, ale doobjednáme, predáva sa to fakt dobre.“
Aj tí, čo tento film nikdy nevideli, sa s ním určite v nejakej podobe stretli. Možno našli v ponuke vyzváňaní do mobilov ponuku s názvom Casblanca. Alebo v časopise orientovanom na interiérový dizajn ich upútal článok s názvom „Zariaďte si byt v štýle Casablanca“. Alebo ich zaujala ponuka cestovnej kancelárie: Po filmovej Casablance, spoznajte aj tú naozajstnú! Alebo dostali na stôl ponuku motivačných programov – a jeden z nich znel: firemný piknik na marockej púšti s premietaním filmu Casablanca.
Casablanca má veľa vyznávačov medzi ľuďmi, u ktorých by to človek ani nečakal. Napríklad manželka Karla Kryla s dojatím spomínala, ako jej manžel „mlčky podal kapesník, když jsme popáté sledovali film Casablanca“. Alebo Umberto Eco s úsmevom tvrdil, že jeho lekár mu nariadil vidieť Casablancu aspoň raz mesačne. No a medzi veľkých obdivovateľov Casablancy a najmä jej hlavného hrdinu Humpreya Bogarta patrí aj Woody Allen, keďže sa Bogartom inšpiroval pri písaní scenára svojho filmu Zahraj to znovu, Sam, ktorý išiel na Dvojke koncom júna. Scény z Casablancy tvoria časť filmu a je nesmierne vtipné, keď sa cholerický hypochonder Allen nechá pri zvádzaní žien viesť svojím strážnym anjelom vteleným do Humpreya Bogarta z Casablancy.
Existuje aj divadelná hra Zahraj to znovu, Sam, ktorá sa hrala aj na Slovensku. Mimochodom, nezabudnuteľného Humprey Bogarta vystriedal v tejto hre svojho času Jaro Filip na doskách trnavského divadla.
.aký je to film
O vzniku Casablancy vzniklo veľa rôznych mýtov, ktoré si publikum priam pýtalo, a tak tých mýtov postupne pribúdalo. Ukázalo sa totiž, že film svojmu materskému štúdiu Warner Bros nielenže zarobí veľa dolárov, získa tri Oscary, a na celé desaťročia sa stane hviezdou revivalových filmov i televíznych sviatočných večerov.
Traduje sa napríklad, že nakrúcanie filmu sprevádzal chaos a že režisér sa nevedel dlho rozhodnúť, ako sa film s klasickým milostným trojuholníkom skončí – teda či Ingrid Bergmanová odletí do Ameriky s obdivovaným manželom, odbojárom a hrdinom, alebo s milovaným mužom, ktorým je cynický majiteľ baru s mierne kriminálnou minulosťou (týkajúcou sa asi obdobia prohibície v USA). Samozrejme, všetci v tomto filme držíme palce tomu mužovi s tvárou gaunera, a nie tomu ušľachtilému odbojárovi, ktorého krásna Ingrid obdivuje, ale nemiluje.
V dejinách filmu je zaznamenané, že úbohá Ingrid Bergmanová pri nakrúcaní nemala v rukách konečnú verziu scenára, a tak vôbec nevedela, ako sa film skončí. Zrejme preto je taká presvedčivá a jej ženská bezradnosť pri voľbe medzi dvoma mužmi taká uveriteľná.
Paradoxom je, že práve scenár býva medzi najviac oceňovanými prednosťami filmu a aj spolok amerických scenáristov ho pred rokmi v akejsi svojej ankete ocenil za najlepší scenár v dejinách filmu.
Už spomínaný milovník tohto filmu Umberto Eco tiež podozrieva tvorcov, že počas nakrúcania filmu dosť dobre nevedeli, kam vlastne smerujú, a preto „prešpikovali príbeh samými klišé a urobili z neho ohromnú zlátaninu kanonických prvkov dobrodružných filmov. A ako je známe, tri klišé, ktorá nie sú súdržné, vytvárajú galimatiáš, zatiaľ čo tisíc nesúdržných klišé vytvára čosi monumentálne. Je to niečo podobné tomu monštruóznemu kostolu v Barcelone. Gaudího Kostolu svätej trojice.“
.herci
Ak sa niečo režisérovi Michaelovi Curtizovi vydarilo, tak to bol aj výber hercov. To, že rolu nórskej krásky získala rodiaca sa hviezda prvej veľkosti, Švédka Ingrid Bergman, ani nebolo veľkým prekvapením. Hollywood prežíval práve fázu očarenia z jej jemnej a prirodzenej krásy. Ona sama film Casablanca nepovažovala za svoj kľúčový, ale neskôr s hrôzou zistila: „Urobila som tak veľa filmov, ktoré sú dôležitejšie, ale každý chce, aby som rozprávala iba o tom s Bogartom.“ Stačí nazrieť do Googlu a jej slová sa potvrdia: aj medzi internetovou generáciou je najväčší záujem o fotky Bergmanovej s Humpreym Bogartom. Vytvorili prosto dvojicu, ktorej osudovú lásku filmoví diváci jednoducho uverili, hoci v súkromí medzi nimi žiadne veľké city nevznikli. Bergmanová priznala, že vlastne toho človeka ani dobre nepoznala.
Obsadenie Humpreya Bogarta do hlavnej úlohy bolo väčším prekvapením, pretože na rolu cynického lámača ženských sŕdc mal v tom čase Hollywood naozaj bohatý výber mužnejších typov. Medzi jeden z tradovaných mýtov okolo Casablancy patrí aj ten, že hlavnú úlohu mal stvárniť Ronald Reagan.
Bogart bol nižšej postavy, takže pri vysokej Bergmanovej potreboval občas pomôcť stupienkom či vankúšmi. Navyše to ani nebol klasický krásavec – pretiahnutá tvár, unavené oči s predčasnými vráskami a tvrdý výraz. Mal v tom čase problémy s alkoholom a vyzeral už ako životom unavený štyridsiatnik.
Hoci viacerí mali pochybnosti, či Bogart môže hrať veľkého milovníka, ukázalo sa, že klasická krása nemusí byť u muža rozhodujúca. Stačí vedieť nosiť klobúk správne narazený do čela a nezabúdať na cigaretu ani v tých najdramatickejších okamihoch. Teoretik filmu James Monaco vo svojej známej knihe Ako čítať film píše, že Bogart nielenže nebol podľa hollywoodských mierok krásavec, ale nebol dokonca ani mimoriadny herec – „a pritom sa stal hlavným vzorom nielen svojej generácie, ale aj jej detí“.
Ďalší z mýtov hovorí aj to tom, že druhý muž, ktorý je pri hlavnej hrdinke, herec Paul Henreid, ktorý hrá Bogartovho konkurenta v láske, si myslel, že scenár smeruje k tomu, že tým milovaným bude on a keď zistil opak, bol vraj celkom urazený. Ani sa niet čo čudovať, je urastenejší, elegantnejší, má väčší šarm a k Bergmanovej sa viac hodí. No len toho sexappealu má ten charizmatický cynik Bogart naozaj viac a mnohí herci ho potom vedome či nevedome kopírovali. K tým, čo otvorene štylizovali podľa Humprey Bogarta, patril napríklad Jean P. Belmondo vo filme Na konci s dychom (1960).
.medzinárodná posádka
Pri Casablance sa zvykne zdôrazňovať, že ju vytvoril medzinárodný tím a aj v tom je kúsok jej čara. Bogart bol Američan, Ingrid Bergman Švédka, režisér Michael Curtiz pochádzal z Maďarska, Claude Rains bol Angličan, Conrad Veidt bol nemecký emigrant a Paul Henreid bol synom aristokratického bankára z Viedne. Na tvorbe filmu sa zúčastňovali ľudia trinástich národností.
No dnes je možno zaujímavejšie odhaliť, akú symboliku môžu jednotlivé postavy znázorňovať.
Hlavná postava Rick Blaine sa dnes označuje aj za prototyp amerických filmových antihrdinov. On nechce mať s vojnou nič spoločné, nechce sa pridať ani k jedným, ani k druhým, nezaujíma ho politika a na prvý pohľad ho ani veľmi nedojímajú osudy utečencov, ktorí sa grupujú v Casablance. Robí si tu len svoj biznis as usual. To znamená prevádzkuje bar na americký spôsob, s hazardnými hrami, dobrým alkoholom a skvelým čiernym klaviristom. Napokon sa však práve on stáva najväčším hrdinom, ktorý sa vzdá lásky a zachráni milovanú ženu i jej manžela, keď ich posadí do lietadla. Dokonca pritom ešte tak mimochodom zabije aj najväčšieho „padoucha“ a polepší skorumpovaného Francúza. Všetko sa to deje akoby proti jeho vôli, ale inak konať nemôže. Mužská česť a zodpovednosť je ukrytá kdesi pod tým povzneseným výrazom. Pripomína to princíp amerického westernu. Ani tí statoční chlapíci zo Siedmich statočných nešli pôvodne páchať do akejsi zapadnutej dedinky dobré skutky, šli tam robiť svoj biznis, no a stali sa hrdinami, lebo potom už išlo aj o ich chlapskú česť.
V takejto pozícii hrdinu akoby mimochodom, ktorému sa nechce páchať hrdinské skutky, ale keď treba, tak neuhne, sa zrejme Američania vidia radi, a aj svet ich takýchto berie. Neochotne vyťahujú ten kolt, ale potom pália naisto.
No a potom je tu Francúz – prefekt Renault v podaní Angličana Clauda Rainsa. Naoko spojenec Nemcov, ktorých však nemá veľmi rád. Zo svojho postavenia dokáže bez väčších výčitiek svedomia vyťažiť veľa drobných radostí života – úplatky berie v hotovosti i v priazni mladých dám. Ale ani Renault nie je iba ničomník, aj on aspoň tuší, čo je správne – a aj jeho napokon situácia dovedie k odboju a ani sa tejto ceste veľmi nebráni, keď už sa tak veci vyvinuli a keď má po boku Američana... No, prosto Francúz.
A ešte je tu ten československý odbojár s maďarským menom Victor László. Vtipná je hollywoodska predstava odbojára, ktorý ma za sebou nemecké koncentráky aj dramatický útek cez pol Európy a krížom cez Afriku – ale je to stále elegantný muž v skvelom obleku, s fešáckym účesom a aristokratickým správaním. A po jeho boku, samozrejme, okúzľujúca žena s prvotriednym šatníkom. Dnes už vieme, že človek s takým príbehom by bol zničený štvanec, ktorého by si Nemci podali okamžite v momente, keď by naňho narazili, nehľadiac na nijaké diplomatické škrupule vo francúzskej kolónii. Ale odpustime Hollywoodu túto ilúziu. Zaslúži si to najmä pre nezabudnuteľnú scénu, keď Victor László v Rickovom bare nádherným gestom umlčí Nemcov –provokatívne vyspevujúcich na plné hrdlo svoju Die Wacht Am Rhein – odvážnym spevom Marseillaisy. A keď sa odhodlá k Victorovi pridať aj zvyšok Rickovho baru, človek rozumie, prečo sa Ingrid Bergman chvíľu pozerá na Victora obdivnými a milujúcimi očami. Tak asi vnímala Amerika stredoeurópskych vlastencov – ako ľudí s dobrým vkusom, silnými či siláckymi gestami a pátosom. Svojím spôsobom okúzľujúcich – ale trošku nepraktických, a tak nakoniec vždy tak trochu závislých od pomoci iných, najmä tých amerických cynických antihrdinov.
A čo Ilsa? Kto to je? A prečo na ňu tak rady vzhliadajú dnešné emancipované samostatné ženy, keď večer doma samy potrebujú kúsok romantiky? Ilsa je žena, ktorá nevie, ako sa rozhodnúť, nevie, či sa poddať láske alebo povinnosti – a nechá za seba rozhodnúť muža, ktorého ľúbi. Žeby toto mal byť vzor dnešných žien? Asi nie, ale tá ilúzia, že sa žena môže úplne spoľahnúť na správne rozhodnutie muža, je lákavá... To oceňuje aj spomínaný Umberto Eco: „V tom filme je plno rozmontovateľných jednotiek čiže prototypov, príbehových momentov, ktoré nám utkvejú v pamäti izolovane a s ktorými môžeme podľa chuti nakladať.“
.remake?
Vtipné je, ako sa z času na čas objavujú správy, že už naozaj sa ide robiť remake Casablancy. Minulý rok pobúrila filmový svet Madonna, ktorá vyhlásila, že hľadá podporu pre remake Casablancy. Príbeh sa mal odohrávať v súčasnom Iraku a hlavnú úlohu Ilsy by si zahrala, prirodzene, Madonna, hoci v súčasnosti už päťdesiatnička. To bolo ironických a pobúrených komentárov!
Remake Casablancy pred dvoma rokmi ohlásili aj indickí filmári, ktorí klasický príbeh chceli premiestniť do súčasnej Indie a využiť v ňom boj tamilských separatistov.
Ale svet zrejme netúži po remaku. Casablanca je klasika, ktorá má všetky atribúty filmového klenotu a hoci by sa ten film dal určite nakrútiť technicky kvalitnejšie, Rickov bar by sa určite dal vytvoriť omnoho elegantnejšie, a možno by sa nemuselo nakrúcať iba v ateliéroch, ale aj v naozajstnej Casablance. Ale napriek všetkému by to už asi nebolo ono.
Klasická Casablanca totiž nie je len dobrý scenár, je to všetko dokopy – aj tá Bogartova pretiahnutá tvár, aj tie Bermanovej nežné oči, aj tá komika Clauda Rainsa. A samozrejme aj černošský spevák Dooley Wilson a jeho pesnička As Time Goes by, ktorú si teraz môžete stiahnuť ako zvonenie do mobilu. Ale lepšie je pozrieť si konečne ten film.
.kult aj na Slovensku
Scéna zo slovenského hypermarketu: „Máte prosím DVD Casablanca?“ Predavač sebaisto kývne hlavou a hľadá v polici. Potom sa zmätene otočí a ospravedlňujúco zašomre: „Zase sa vypredala, ale doobjednáme, predáva sa to fakt dobre.“
Aj tí, čo tento film nikdy nevideli, sa s ním určite v nejakej podobe stretli. Možno našli v ponuke vyzváňaní do mobilov ponuku s názvom Casblanca. Alebo v časopise orientovanom na interiérový dizajn ich upútal článok s názvom „Zariaďte si byt v štýle Casablanca“. Alebo ich zaujala ponuka cestovnej kancelárie: Po filmovej Casablance, spoznajte aj tú naozajstnú! Alebo dostali na stôl ponuku motivačných programov – a jeden z nich znel: firemný piknik na marockej púšti s premietaním filmu Casablanca.
Casablanca má veľa vyznávačov medzi ľuďmi, u ktorých by to človek ani nečakal. Napríklad manželka Karla Kryla s dojatím spomínala, ako jej manžel „mlčky podal kapesník, když jsme popáté sledovali film Casablanca“. Alebo Umberto Eco s úsmevom tvrdil, že jeho lekár mu nariadil vidieť Casablancu aspoň raz mesačne. No a medzi veľkých obdivovateľov Casablancy a najmä jej hlavného hrdinu Humpreya Bogarta patrí aj Woody Allen, keďže sa Bogartom inšpiroval pri písaní scenára svojho filmu Zahraj to znovu, Sam, ktorý išiel na Dvojke koncom júna. Scény z Casablancy tvoria časť filmu a je nesmierne vtipné, keď sa cholerický hypochonder Allen nechá pri zvádzaní žien viesť svojím strážnym anjelom vteleným do Humpreya Bogarta z Casablancy.
Existuje aj divadelná hra Zahraj to znovu, Sam, ktorá sa hrala aj na Slovensku. Mimochodom, nezabudnuteľného Humprey Bogarta vystriedal v tejto hre svojho času Jaro Filip na doskách trnavského divadla.
.aký je to film
O vzniku Casablancy vzniklo veľa rôznych mýtov, ktoré si publikum priam pýtalo, a tak tých mýtov postupne pribúdalo. Ukázalo sa totiž, že film svojmu materskému štúdiu Warner Bros nielenže zarobí veľa dolárov, získa tri Oscary, a na celé desaťročia sa stane hviezdou revivalových filmov i televíznych sviatočných večerov.
Traduje sa napríklad, že nakrúcanie filmu sprevádzal chaos a že režisér sa nevedel dlho rozhodnúť, ako sa film s klasickým milostným trojuholníkom skončí – teda či Ingrid Bergmanová odletí do Ameriky s obdivovaným manželom, odbojárom a hrdinom, alebo s milovaným mužom, ktorým je cynický majiteľ baru s mierne kriminálnou minulosťou (týkajúcou sa asi obdobia prohibície v USA). Samozrejme, všetci v tomto filme držíme palce tomu mužovi s tvárou gaunera, a nie tomu ušľachtilému odbojárovi, ktorého krásna Ingrid obdivuje, ale nemiluje.
V dejinách filmu je zaznamenané, že úbohá Ingrid Bergmanová pri nakrúcaní nemala v rukách konečnú verziu scenára, a tak vôbec nevedela, ako sa film skončí. Zrejme preto je taká presvedčivá a jej ženská bezradnosť pri voľbe medzi dvoma mužmi taká uveriteľná.
Paradoxom je, že práve scenár býva medzi najviac oceňovanými prednosťami filmu a aj spolok amerických scenáristov ho pred rokmi v akejsi svojej ankete ocenil za najlepší scenár v dejinách filmu.
Už spomínaný milovník tohto filmu Umberto Eco tiež podozrieva tvorcov, že počas nakrúcania filmu dosť dobre nevedeli, kam vlastne smerujú, a preto „prešpikovali príbeh samými klišé a urobili z neho ohromnú zlátaninu kanonických prvkov dobrodružných filmov. A ako je známe, tri klišé, ktorá nie sú súdržné, vytvárajú galimatiáš, zatiaľ čo tisíc nesúdržných klišé vytvára čosi monumentálne. Je to niečo podobné tomu monštruóznemu kostolu v Barcelone. Gaudího Kostolu svätej trojice.“
.herci
Ak sa niečo režisérovi Michaelovi Curtizovi vydarilo, tak to bol aj výber hercov. To, že rolu nórskej krásky získala rodiaca sa hviezda prvej veľkosti, Švédka Ingrid Bergman, ani nebolo veľkým prekvapením. Hollywood prežíval práve fázu očarenia z jej jemnej a prirodzenej krásy. Ona sama film Casablanca nepovažovala za svoj kľúčový, ale neskôr s hrôzou zistila: „Urobila som tak veľa filmov, ktoré sú dôležitejšie, ale každý chce, aby som rozprávala iba o tom s Bogartom.“ Stačí nazrieť do Googlu a jej slová sa potvrdia: aj medzi internetovou generáciou je najväčší záujem o fotky Bergmanovej s Humpreym Bogartom. Vytvorili prosto dvojicu, ktorej osudovú lásku filmoví diváci jednoducho uverili, hoci v súkromí medzi nimi žiadne veľké city nevznikli. Bergmanová priznala, že vlastne toho človeka ani dobre nepoznala.
Obsadenie Humpreya Bogarta do hlavnej úlohy bolo väčším prekvapením, pretože na rolu cynického lámača ženských sŕdc mal v tom čase Hollywood naozaj bohatý výber mužnejších typov. Medzi jeden z tradovaných mýtov okolo Casablancy patrí aj ten, že hlavnú úlohu mal stvárniť Ronald Reagan.
Bogart bol nižšej postavy, takže pri vysokej Bergmanovej potreboval občas pomôcť stupienkom či vankúšmi. Navyše to ani nebol klasický krásavec – pretiahnutá tvár, unavené oči s predčasnými vráskami a tvrdý výraz. Mal v tom čase problémy s alkoholom a vyzeral už ako životom unavený štyridsiatnik.
Hoci viacerí mali pochybnosti, či Bogart môže hrať veľkého milovníka, ukázalo sa, že klasická krása nemusí byť u muža rozhodujúca. Stačí vedieť nosiť klobúk správne narazený do čela a nezabúdať na cigaretu ani v tých najdramatickejších okamihoch. Teoretik filmu James Monaco vo svojej známej knihe Ako čítať film píše, že Bogart nielenže nebol podľa hollywoodských mierok krásavec, ale nebol dokonca ani mimoriadny herec – „a pritom sa stal hlavným vzorom nielen svojej generácie, ale aj jej detí“.
Ďalší z mýtov hovorí aj to tom, že druhý muž, ktorý je pri hlavnej hrdinke, herec Paul Henreid, ktorý hrá Bogartovho konkurenta v láske, si myslel, že scenár smeruje k tomu, že tým milovaným bude on a keď zistil opak, bol vraj celkom urazený. Ani sa niet čo čudovať, je urastenejší, elegantnejší, má väčší šarm a k Bergmanovej sa viac hodí. No len toho sexappealu má ten charizmatický cynik Bogart naozaj viac a mnohí herci ho potom vedome či nevedome kopírovali. K tým, čo otvorene štylizovali podľa Humprey Bogarta, patril napríklad Jean P. Belmondo vo filme Na konci s dychom (1960).
.medzinárodná posádka
Pri Casablance sa zvykne zdôrazňovať, že ju vytvoril medzinárodný tím a aj v tom je kúsok jej čara. Bogart bol Američan, Ingrid Bergman Švédka, režisér Michael Curtiz pochádzal z Maďarska, Claude Rains bol Angličan, Conrad Veidt bol nemecký emigrant a Paul Henreid bol synom aristokratického bankára z Viedne. Na tvorbe filmu sa zúčastňovali ľudia trinástich národností.
No dnes je možno zaujímavejšie odhaliť, akú symboliku môžu jednotlivé postavy znázorňovať.
Hlavná postava Rick Blaine sa dnes označuje aj za prototyp amerických filmových antihrdinov. On nechce mať s vojnou nič spoločné, nechce sa pridať ani k jedným, ani k druhým, nezaujíma ho politika a na prvý pohľad ho ani veľmi nedojímajú osudy utečencov, ktorí sa grupujú v Casablance. Robí si tu len svoj biznis as usual. To znamená prevádzkuje bar na americký spôsob, s hazardnými hrami, dobrým alkoholom a skvelým čiernym klaviristom. Napokon sa však práve on stáva najväčším hrdinom, ktorý sa vzdá lásky a zachráni milovanú ženu i jej manžela, keď ich posadí do lietadla. Dokonca pritom ešte tak mimochodom zabije aj najväčšieho „padoucha“ a polepší skorumpovaného Francúza. Všetko sa to deje akoby proti jeho vôli, ale inak konať nemôže. Mužská česť a zodpovednosť je ukrytá kdesi pod tým povzneseným výrazom. Pripomína to princíp amerického westernu. Ani tí statoční chlapíci zo Siedmich statočných nešli pôvodne páchať do akejsi zapadnutej dedinky dobré skutky, šli tam robiť svoj biznis, no a stali sa hrdinami, lebo potom už išlo aj o ich chlapskú česť.
V takejto pozícii hrdinu akoby mimochodom, ktorému sa nechce páchať hrdinské skutky, ale keď treba, tak neuhne, sa zrejme Američania vidia radi, a aj svet ich takýchto berie. Neochotne vyťahujú ten kolt, ale potom pália naisto.
No a potom je tu Francúz – prefekt Renault v podaní Angličana Clauda Rainsa. Naoko spojenec Nemcov, ktorých však nemá veľmi rád. Zo svojho postavenia dokáže bez väčších výčitiek svedomia vyťažiť veľa drobných radostí života – úplatky berie v hotovosti i v priazni mladých dám. Ale ani Renault nie je iba ničomník, aj on aspoň tuší, čo je správne – a aj jeho napokon situácia dovedie k odboju a ani sa tejto ceste veľmi nebráni, keď už sa tak veci vyvinuli a keď má po boku Američana... No, prosto Francúz.
A ešte je tu ten československý odbojár s maďarským menom Victor László. Vtipná je hollywoodska predstava odbojára, ktorý ma za sebou nemecké koncentráky aj dramatický útek cez pol Európy a krížom cez Afriku – ale je to stále elegantný muž v skvelom obleku, s fešáckym účesom a aristokratickým správaním. A po jeho boku, samozrejme, okúzľujúca žena s prvotriednym šatníkom. Dnes už vieme, že človek s takým príbehom by bol zničený štvanec, ktorého by si Nemci podali okamžite v momente, keď by naňho narazili, nehľadiac na nijaké diplomatické škrupule vo francúzskej kolónii. Ale odpustime Hollywoodu túto ilúziu. Zaslúži si to najmä pre nezabudnuteľnú scénu, keď Victor László v Rickovom bare nádherným gestom umlčí Nemcov –provokatívne vyspevujúcich na plné hrdlo svoju Die Wacht Am Rhein – odvážnym spevom Marseillaisy. A keď sa odhodlá k Victorovi pridať aj zvyšok Rickovho baru, človek rozumie, prečo sa Ingrid Bergman chvíľu pozerá na Victora obdivnými a milujúcimi očami. Tak asi vnímala Amerika stredoeurópskych vlastencov – ako ľudí s dobrým vkusom, silnými či siláckymi gestami a pátosom. Svojím spôsobom okúzľujúcich – ale trošku nepraktických, a tak nakoniec vždy tak trochu závislých od pomoci iných, najmä tých amerických cynických antihrdinov.
A čo Ilsa? Kto to je? A prečo na ňu tak rady vzhliadajú dnešné emancipované samostatné ženy, keď večer doma samy potrebujú kúsok romantiky? Ilsa je žena, ktorá nevie, ako sa rozhodnúť, nevie, či sa poddať láske alebo povinnosti – a nechá za seba rozhodnúť muža, ktorého ľúbi. Žeby toto mal byť vzor dnešných žien? Asi nie, ale tá ilúzia, že sa žena môže úplne spoľahnúť na správne rozhodnutie muža, je lákavá... To oceňuje aj spomínaný Umberto Eco: „V tom filme je plno rozmontovateľných jednotiek čiže prototypov, príbehových momentov, ktoré nám utkvejú v pamäti izolovane a s ktorými môžeme podľa chuti nakladať.“
.remake?
Vtipné je, ako sa z času na čas objavujú správy, že už naozaj sa ide robiť remake Casablancy. Minulý rok pobúrila filmový svet Madonna, ktorá vyhlásila, že hľadá podporu pre remake Casablancy. Príbeh sa mal odohrávať v súčasnom Iraku a hlavnú úlohu Ilsy by si zahrala, prirodzene, Madonna, hoci v súčasnosti už päťdesiatnička. To bolo ironických a pobúrených komentárov!
Remake Casablancy pred dvoma rokmi ohlásili aj indickí filmári, ktorí klasický príbeh chceli premiestniť do súčasnej Indie a využiť v ňom boj tamilských separatistov.
Ale svet zrejme netúži po remaku. Casablanca je klasika, ktorá má všetky atribúty filmového klenotu a hoci by sa ten film dal určite nakrútiť technicky kvalitnejšie, Rickov bar by sa určite dal vytvoriť omnoho elegantnejšie, a možno by sa nemuselo nakrúcať iba v ateliéroch, ale aj v naozajstnej Casablance. Ale napriek všetkému by to už asi nebolo ono.
Klasická Casablanca totiž nie je len dobrý scenár, je to všetko dokopy – aj tá Bogartova pretiahnutá tvár, aj tie Bermanovej nežné oči, aj tá komika Clauda Rainsa. A samozrejme aj černošský spevák Dooley Wilson a jeho pesnička As Time Goes by, ktorú si teraz môžete stiahnuť ako zvonenie do mobilu. Ale lepšie je pozrieť si konečne ten film.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.