Kým som to nevidel, neveril by som tomu: Na Slovensku máme naše vlastné turínske plátno s otlačkom Kristovej tváre.

Balíček číslo dva Strana Smer-SD na svojom pracovnom sneme, ktorého heslom bolo „Sociálne opatrenia pre ľudí“, prijala druhý sociálny balíček. Vlajkovou loďou je podľa Fica zníženie DPH na základné potraviny na desať percent. Ide o mlieko, mäso, pečivo či sladkovodné ryby. Fico sľúbil, že zvýši minimálnu mzdu. Od roku 2016 by mala dosiahnuť 400 eur.

Môj život nikdy nemal taký pravidelný režim ako teraz. Ako všetci bordelári, u ktorých sa striedajú krátke záchvaty tvorivosti s nekonečnými obdobiami letargickej apatie, nachádzam v tom ohromné uspokojenie. Náš syn je ako hodinky. Všetko chce mať v ten istý čas, presne na minútu a ja si v tom lebedím, akoby som v živote neprahla po ničom inom. Sme ako dvaja autisti. Spokojní, kým sa ryža nedotýka hrášku, kým náš život ide vykolíkovanou trasou s presne načasovanými rituálmi vstávania, mixovania ovocia, preliezok, šmýkačiek, varenia, hrania, poobedňajšieho spánku a kúpania.

„Len si predstav,“ – keď sa do Európskeho parlamentu dostali dvaja aktivisti za práva zvierat, nadvihlo sa nejedno bruselské obočie – „tá Holanďanka sa pýtala komisára pre rybolov na pocity rýb!“

Máme nádhernú krajinu, bohatú na vodné zdroje. Kam oko dovidí – samý potok, jazero, bystrina, priehrada či pleso. Len na stoloch a v reštauráciách to akosi nebadať. Po dobrej sladkovodnej rybe akoby sa na Slovensku zľahla zem.

Viete aká je to "udržateľná ryba"? Ani ja som to nevedel, ale už viem.

Laco Teren v Danubiane nie je jednoduchá téma. Prvého poznám príliš dobre na to, aby som sa mohol čo i len tváriť, že tu ide o pokus o recenziu, tá druhá je zase v pamäti uložená v mäteži rozporov, dobrých zážitkov a zlých správ.

Keď sa americký medveď kodiak postaví na zadné, môže merať až tri metre sedemdesiat, tvrdí v nezabudnuteľnej scéne českého filmu Pelíšky otec Šebek (Miroslav Donutil) bratovi Václavovi (Bolek Polívka). Je to naozaj pravda?

Je pol ôsmej, autá ako veľké čudné ryby blúdia v šedom novembrovom ráne ulicami, číhajúc na parkovacie miesta. Autá, ktoré nám zožrali chodníky a časom zožerú aj nás. Je ticho, ranná hmla akoby obaľovala zvuky mesta.

Milí priatelia. Žijeme v slobodných časoch, no napriek tomu mám zakázané písať o rybách. O tých v mori by som sa azda zmieniť mohol. Nemôžem však písať o rybách malých – akváriových. Vraj je to nemužné, smiešne, trápne a v istom zmysle aj nestatočné. „Budeš za blázna, radšej sa s tým nikomu nechváľ,“ poznamenala moja manželka, keď som jej povedal, že mám v práci akvárium. V ten deň sme v kine stretli bezdomovecky vyzerajúceho muža s igelitkami nabitými elektrosúčiastkami. Hovorím: „Hľa, rádioamatér.“