„Bohatstvo neplynie z toho, že prepadneme majetky druhých, ale spočíva v tom, že dokážeme svoje vlastné majetky zhodnocovať,“ povedal Talleyrand v roku 1792.

Keď sa povie slovo mních, asi si predstavíte človeka v habite, ktorého možno bežne stretnúť na ulici. Skutoční mnísi však žijú v klauzúre v kláštoroch, odkiaľ takmer vôbec nevychádzajú.

Bobby Henline je komik, ktorý musí najskôr ľudí v publiku presvedčiť, že sa na ňom môžu bez výčitiek svedomia smiať. Americký vojnový veterán, ktorý utrpel popáleniny takmer na 40 percentách tela, zvyčajne začína svoje vystúpenie za mikrofónom vtipmi o strašidlách.

Milí priatelia, nedá sa písať len o témach ušľachtilých. Treba občas aj o tom zemitom, ľudskom, páchnucom, no očistnom. Už dlhší čas mám veľkú potrebu venovať sa veľkej potrebe. Zbaviť túto ošemetnú, dôverne známu tému úškľabku a neodôvodnej tabuizácie. Ale tak s ľahkosťou, nadhľadom a úctou. Ospievať ju dôstojne, ako by to urobil napríklad Homér. Predniesť o tejto činnosti niečo hlboké ako Seneca a priateľsky vrelé ako Filan. Trocha pateticky, trocha poeticky. Super, bomba, mega, špicová, miliónová veľká potreba. Samotné slovné spojenie napovedá, že nejde o obyčajnú potrebu.

Edward Lucas je editor britského časopisu The Economist a bývalý korešpondent denníka The Independent v Prahe. Pozná náš mentálny svet dvadsaťpäť rokov. Podáva o ňom zvláštnu správu: „Porozumieť Čechom a Slovákom bolo obtiažne. Režim radi nemali. Ale nemali s ním až taký problém, aby čokoľvek podnikli. Každý pôsobil unavene.

V minulom čísle sa s nami Peter Celec podelil o svoj tip na Nobelovu cenu za medicínu alebo fyziológiu. A keďže tohtoročnú Nobelovu cenu v tejto kategórii oznámia presne v deň, keď vyjde toto číslo, skúsime pridať ešte jeden tip.

Odchodem Petra Skoumala přišla naše populární hudba o významnou osobnost – tak nějak by se dal životaběh skladatele a muzikanta odbýt, naštěstí se ale jak jeho život, tak tvorba, jeho odkaz podobnému klišéovitému odbytí vzpírá. Petr Skoumal, který zemřel v neděli 28. září ve věku 76 let, nebyl přitom autorem jedné šarže, skládal jak písničky pro děti, tak rockové, zkomponoval řadu soundtracků, pro duo, jež tvořil s Janem Vodňanským, psal písně někdy kabaretní, jindy až hitové, jako hráč se na svých albech neomezoval na klavír, pracoval i s elektronikou, a tak bychom mohli pokračovat.

Milí priatelia, niekedy mám veľkú chuť robiť neplechu. Neškodné veci. Žiadne hulvátstva. Prekrúcam slová, hľadám dvojzmysly, zatajujem sa, nedvíham telefón. Známy hovoril: „Ja telefón vždy zdvihnem. Čo ak mi idú peniaze?“ Po jeho vzore som hovory poctivo prijímal v nádeji, že idú peniaze. Nikdy žiadne neprišli. Teraz keď nechcem, nezdvihnem. Inokedy mlčím, keď mám hovoriť a hovorím, keď mám mlčať. Pri dlhých prehovoroch nápadne zívam, alebo sa tvárim, že zaspávam. Niekedy začnem aj nenápadne chrápať. To ma naučila mama.

Treba priznať, je to trochu tvrdá hlavička. No keď sa trochu posnažíme a vieme, ako na to, zrazu sa z pevnej škrupiny na nás usmieva krásne tvarovaný orech, ktorý pripomína ľudský mozog. Náš poctivý vlašský orech.

Prvý album nového školského roku má názov Prázdniny. Vo vydavateľstve Slnko Records ho vydáva duo Monikino kino.