Za každou frustráciou sú prehnané očakávania. Povedala som to členom amerického Kongresu počas návštevy Kuby v januári tohto roku. Chcela som tým zdôrazniť, aké obrovské ilúzie vznikli medzi ľuďmi po sedemnástom decembri, keď bolo ohlásené obnovenie vzťahov medzi Kubou a Spojenými štátmi. Ten deň vyvolal v tejto krajine vlnu niečoho, čo sme necítili už celé desaťročia. Volá sa to nádej.

Nápad ísť na výstavu Joana Miróa a Diega Rodrigueza de Silva y Velázqueza by sa zdal neškodný a určite bezpečný. Maľby obidvoch milujem a nezostávalo iné, len sa na ne tešiť. Cha, smeje sa poludný démon, ja ti dám! Aj dal. Nevšimol som si, že moji spoločníci majú iné nastavenie, čo sa umenia a chutí týka, takže som po pár nejapných poznámkach môjho spoločníka z výstavy Miróa zutekal a po dlhom uvažovaní, či pôjdem domov naspäť vlakom, som skončil v reštaurácii pre biznismenov a turistov, kde som sa skoro udusil suchým teľacím rezňom, čo úplne zlomilo môj ďalší odpor a nechal som sa hnusnou veternou Viedňou, plnou turistických hôrd, trepať na výstavu trpaslíka Lautreca.

Milí priatelia, roky som si myslel, že zmizlo, že jednoducho neexistuje. Mydlo v sieťke. Že tento vynález pomleli dejiny každodenných banalít a ostalo zapísané len v kronikách absurdných vynálezov maximalistického minimalizmu socialistickej praktickosti. Až zrazu minule. Reduta – Spišská Nová Ves. Mydlo si tam visí v sieťke, akoby bol rok 1985. Vyzývavo sa pohojdáva nad umývadlom na pánskych toaletách. Možno povedať, že vlaje v jemnom prievane.

Jeho žlté vlaky majú ambíciu zvýšiť štandard cestovania na slovenskej železnici. Na luxus si nepotrpí a číslo na jeho mobil si ktokoľvek môže nájsť na internete. Tvrdí, že ľudia to nezneužívajú. Český podnikateľ, ktorý chce prostredníctvom biznisu meniť svet. Radim Jančura.

Kniha, ktorú sme pripravili pri príležitosti 10 rokov .týždňa a Lampy a tiež 25 rokov Novembra, sa volá Môj bláznivý život. A hoci sa názov môže zdať nemiestny, je presný.

Milí priatelia, tohtoročná jeseň ma pohltila akýmsi zvláštnym spôsobom. Kráčal som medzi stromami, pod nohami mi tancovalo lístie. Pozrel som na konár a bola tam. Nostalgia s rozviatymi vlasmi. V tvári mala pokoj. Oči mala odovzdane smutné ako bytosť, ktorá dlho vzdorovala, no ďalej už vzdorovať nevládze. Napriek tejto rezignovanej ovisnutosti nabrala toľko síl i odvahy, že sa nebadane posunula a keď som prechádzal popod ňu, zoskočila mi na ramená a ostala tam.

Je historik, píše vzrušujúce historické romány, ktoré sa odohrávajú v stredovekej Byzancii. Ako libertarián kritizuje smer, ktorým sa uberá jeho vlasť a Západ. Britský spisovateľ Richard Blake.

Obrázok č. 140: Ríšsky snem v Norimbergu 1933. Totenehrung. V popredí stojí v meravom postoji člen jednotky SS so štandardou SS v ruke. V pozadí obrovská pláň, na nej stopäťdesiattisícová masa vojakov. V špalieri kráča Adolf Hitler s Ernstom Röhmom, vzadu vejú na stožiaroch tri obrovské zástavy SS. O rok už Röhm vedľa Hitlera kráčať nebude, Hitler elitu nacistických úderných jednotiek SA vykántri.

Milí priatelia, lastovička, to je parádny tvor. Je to okrídlená, operená ryba oblohy. Frčí si v mori vzduchu, na vlnách vánku sa hojdá, vzdoruje vetrom, schováva sa pred dažďom. S neúnavnou odhodlanosťou muruje svoje hniezda, lebo vie, že ich murovať musí. Manželka na mňa volá z izby:„Poď sem, už si tu tie potvory zasa robia hniezdo.“ Vystavali len pár centimetrov. Reku, vyčíham, kým budú zháňať maltu a zhodím tieto základy, nech sa presunú inam.

Stlpčekár denníka Financial Times Simon Kuper hovorí, že každá bohatá krajina má svoj ​​spôsob dovoleniek: „Švédskym ideálom je váľať sa na odľahlom ostrove, pokiaľ možno nahý a s fľašou vodky. Holanďania, naopak, majú radi hlučné kempingy s množstvom iných Holanďanov.“