Červená, modrá, biela. Tri farby, ktoré tvoria slovenskú trikolóru a tri farby, ktoré zároveň symbolizujú politické preferencie obyvateľov krajiny. Aj prezidentské voľby 2009 potvrdili, že červená má už roky nad modrou a bielou navrh. Prečo je tak? A môže sa to zmeniť?

Hudba nabitá radostnými emóciami, ktorá sa často končí tancom či všeľudovou zábavou. Dokážu ju robiť niekoľkí svetoví umelci a majú preto davy fanúšikov. Nielen vďaka štvrtému albumu Idoli k nim patrí aj Hudba z Marsu.

Písal sa rok 1994 a ja som si z neplánovanej služobnej cesty do Londýna priniesol okrem množstva zážitkov aj niekoľko suvenírov z hudobných obchodov.

V hitparáde sprostostí, ktoré socialistická škola tlačila do detských hláv, patrila jedna z popredných priečok marxisticko-leninskej definícii slobody. „Sloboda je poznaná nevyhnutnosť“ – hlásala táto perla ducha.

Petržalský Klub Za zrkadlom odštartoval novú jesennú sezónu koncertom dvojčlennej skupiny Longital a tria Martin Burlas, Ján Boleslav Kladivo a Peter Zagar.

Trikrát o milovníkoch divadla: ako sa bývalý taliansky fašista stal obľúbencom ľavice, poľský liberál navrhuje kvóty pre ženy a Economistu sa pozdávajú viacerí východoeurópski komisári.

Príbeh lustrácií, podobne ako iné príbehy tohto typu, nemožno uzavrieť inak než bodkou. Tieto riadky píšem vo štvrtok 18. októbra 1990. Predvčerom som sa vrátil z Prahy zo zasadnutia najvyššieho orgánu Občianskeho fóra. Volá sa Kolégium a stretávajú sa na ňom všetci ministri a predstavitelia parlamentu za Občianske fórum s čelnými funkcionármi OF. Jedným z bodov rokovania bola téma lustrácií kandidátov na významné úrady, ktoré majú byť obsadené po komunálnych voľbách v novembri t. r.

Mám z toho už taký zvláštny pocit. Po francúzsky sa to volá „déjà vu“, čiže niečo, čo sa už stalo. Mám podivný pocit, že sa v nejakej dejinnej špirále, vymyslenej mimochodom Karlom Marxom, vraciame opäť do nejakého bodu zlomu, keď sa to tu v strednej Európe, najmä teda u nás v Česku, zlomilo a šlo to po pár dobrých rokoch zase do hája a to do hája poriadne veľkého.

Pozerať taliansku televíziu bolo donedávna ako zlý sen. Hlavné správy otvárali informáciou o stovke utečencov na loďke, ktorá je vhodná tak pre desať ľudí. Nasledovala informácia o počte detí bez rodičov, o počte tehotných žien a nakoniec počet tých, ktorí plavbu neprežili.