Nebudeme mať voľby, ani v októbri, ani v novembri, ani v decembri. A asi rok nám bude vládnuť vláda, ktorú si nikto nezvolil, vláda vybraná na pár mesiacov len preto, že nejaká vláda tu aj v lete, keď sú prázdniny, byť musela.
Prechodná vláda, ktorá by sa pokojne dala nazvať vládou Národného frontu, pretože koniec koncov sa na nej rovnako ako v roku 1946 dohodli všetky parlamentné politické strany – bez akejkoľvek opozície. V nej majú, čuduj sa svete, kreslo ministra vnútra s komunistami ako pupočnou šnúrou prepojení sociálni demokrati. To si v štyridsiatom šiestom pre seba komunisti tiež zaistili a všetci sa potom mohli len čudovať. Premiérom je náhodou exkomunista, a ľudia, ktorí boli školení v moskovskom Mgime a boli v osemdesiatych rokoch v strane, sú ministrami zahraničia a európskych záležitostí. Minister obrany vyzerá z tohto pohľadu v pohode, ale zase je členom nejakého čudného, trochu neonacistov pripomínajúceho rádu, a zaujímajú ho väčšmi armádne zákazky než stav armády ako takej. A pokiaľ sa niekomu podobá český prezident Václav Klaus, tak Edvardovi Benešovi, s ktorým má spoločný nielen národný nacionalizmus, ale aj hlboko zakorenený obdiv a takmer dôveru voči Rusku.
Z ekonomického pohľadu sa dá len ťažko pokladať plán na vybudovanie protiraketových základní v Česku a Poľsku za obdobu Marshallovho plánu z roku 1947, od Američanov sa za vybudovanie základní mohlo čakať nanajvýš niekoľko stoviek miliónov, v českom prípade skôr desiatok miliónov dolárov. Ale strategický a psychologický efekt by bol obrovský. A to bolo to, čo Moskve na celom projekte prekážalo najväčšmi. Neohrozovalo ju desať amerických antirakiet, ale zopár stoviek amerických vojakov, ktorí rúcali kremeľské sny, že príde deň a kôň ruského vojaka sa zase napije z Vltavy.
To, čo predviedli Rusi za tance kvôli českej a poľskej základni, bolo neuveriteľné a blížilo sa to k najväčším výkonom sovietskej KGB a z Kremľa platených komunistických agentov v osemdesiatych rokoch, keď sa Američania rozhodli ochrániť západnú Európu pred sovietskou inváziou rozmiestnením rakiet stredného doletu.
Dalo sa čakať, že sa v Česku nájde piata kolóna. Nik však nečakal, že bude taká veľká a mocná. Vyrojili sa tisícky podivných pacifistov, ktorých argumenty boli deravé ako sito, ale o to viac ich bolo počuť a vidieť. Prezident Klaus len tak mimochodom prirovnal Američanov k sovietskym okupantom po roku 1968. Na pomoc Jiřímu Paroubkovi, ktorý si 17. novembra nevšimol, že padá komunizmus, pribehol jeho slovenský zbratanec Robert Fico, ktorý si to nevšimol tiež.
Ja viem, sme v NATO a EÚ, nie je február, ale september. „Je to víťazstvo ľudu,“ povedal vo štvrtok o zrušení amerických plánov na americký radar v Brdoch Paroubek. Keby dodal, že „pracujúceho“, bola by to na chlp rovnaká veta, akú predniesol 25. februára 1948 Klement Gottwald z balkóna na Staromestskom námestí. Déjà vu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.