Na čo myslím, keď píšem? Čo si asi myslí čitateľ? Ako si vyberám pre svoje články a blogy témy? A koho chcem vlastne nimi osloviť, kým otriasť a kým pohnúť? Takéto otázky sú medzi nami, ktorí sa dali na publikovanie svojich názorov a myšlienok, bežné. Takisto u ľudí, ktorí zasvätili svoj život informovaniu v médiách a tlači. Poučka hovorí, že definovať si predmet nášho žurnalistického záujmu je kľúčová vec, najmä preto, aby sme sa ubránili pred prepadnutím sa do absurdných zovšeobecnení, nezačali používať nezrozumiteľný jazyk alebo písať texty, ktoré sa podobajú na vysvetľovací manuál.

Milí priatelia. Žijeme v slobodných časoch, no napriek tomu mám zakázané písať o rybách. O tých v mori by som sa azda zmieniť mohol. Nemôžem však písať o rybách malých – akváriových. Vraj je to nemužné, smiešne, trápne a v istom zmysle aj nestatočné. „Budeš za blázna, radšej sa s tým nikomu nechváľ,“ poznamenala moja manželka, keď som jej povedal, že mám v práci akvárium. V ten deň sme v kine stretli bezdomovecky vyzerajúceho muža s igelitkami nabitými elektrosúčiastkami. Hovorím: „Hľa, rádioamatér.“

Odborné superhity ako napríklad Stret civilizácií Samuela Huntingtona (1997) tvrdia, že o podobu sveta sa hrá na demarkačnej línii medzi súčasnými veľkými civilizáciami. Je rok 2014 a mám pocit, že o budúcnosti sa nerozhoduje iba na rozhraní civilizácií (kultúr), ale predovšetkým vnútri každej z nich. Vlastne skôr by sme mali hovoriť o civilizovanosti (kultúrnosti) jednotlivých ľudí. To my sami navzájom sme si často najväčší nepriatelia. Nezriedka sa stáva, že chýba pocit blízkosti u blížnych najbližších. Závidíme si, deti sa nám javia ako príťaž, rozvádzame sa ako na bežiacom páse, svojich staručkých rodičov hriešne zanedbávame, alebo dokonca i zneužívame, okrádame sa navzájom.

Náš prominentný spolupracovník Daniel Hevier je človek mnohých talentov. Píše, maľuje, robí objekty, divadlo, skladá hudbu, spieva, organizuje kurzy kreatívneho písania. Hovorí, že má rád, keď sa žánre prepletajú.

Volali sa Gilad Shaar, Naftali Fraenkel a Eyal Yifrach. Traja izraelskí chlapci, ktorí boli unesení a zavraždení. Vrahovia boli vyškolení v prostredí Hamasu. Týmto útokom sa začalo nové kolo násilia medzi Židmi a Palestínčanmi.

Vždy boli vpredu a tlačili sa do finále každého šampionátu. Vždy reagovali na trendy futbalu a nikdy v ňom nestáli bokom. Vždy mali visačku turnajového mužstva, ale teraz im už väčšina pripisuje vysoké body aj za umelecký dojem. Nemci.

V registri modernej architektúry na Slovensku sú tri kúpaliská. Všetky tri sú kultúrnymi pamiatkami, lebo sú to významné funkcionalistické stavby. Všetky tri potrebujú opravu. Aj jedinečné a takmer zabudnuté kúpalisko architekta Oelschlägera v Košiciach.

Gent. Kultúrni turisti si spomenú na „tri veže“, grachty a Gravensteen. Sú to všetko pekné veci, ale ani jednu z nich som si v tomto „hrdom meste” nepozrel.

Komentáre na diskusných fórach, facebookové statusy či štatistiky návštevnosti v kinách hovoria o tom, že domáce publikum je zväčša unavené z ,,rómskych filmov“, tzv. festivalové sociálne drámy ho nezaujímajú a žiada si zábavu v žánrovom duchu – tak ako ju naservíroval film Kandidát. Odmietať český film Cesta ven z ktoréhokoľvek uvedeného dôvodu je unáhlené, pretože sa v ňom spájajú kvality, ktoré prekonávajú zažité klišé kategórie.

V Nemecku je nezamestnanosť na úrovni 5,3 percenta a priemerný plat 3 449 euro. Na Slovensku máme 14,2 percentnú nezamestnanosť a priemerný plat 824 euro. Čo spôsobuje tento rozdiel? Máme to vnímať ako historickú nevyhnutnosť?