Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Cibuľa

.yoani Sánchez .časopis .klub

Na čo myslím, keď píšem? Čo si asi myslí čitateľ? Ako si vyberám pre svoje články a blogy témy? A koho chcem vlastne nimi osloviť, kým otriasť a kým pohnúť? Takéto otázky sú medzi nami, ktorí sa dali na publikovanie svojich názorov a myšlienok, bežné. Takisto u ľudí, ktorí zasvätili svoj život informovaniu v médiách a tlači. Poučka hovorí, že definovať si predmet nášho žurnalistického záujmu je kľúčová vec, najmä preto, aby sme sa ubránili pred prepadnutím sa do absurdných zovšeobecnení, nezačali používať nezrozumiteľný jazyk alebo písať texty, ktoré sa podobajú na vysvetľovací manuál.

Ja nepíšem pre akademikov ani mudrlantov. Hoci som kedysi vyštudovala hispánsku filológiu, všetky tie deklinácie a presne určené citácie sú niečo, čo som opustila a nechala v minulosti. Nemyslím si ani, že sa moje slová dostanú k mocným ľuďom, ktorí sedia kdesi hore v pohodlných kreslách, ani pre expertov a vedcov, ktorí v nich hľadajú skryté odkazy. Keď si sadnem pred počítač, myslím na ľudí, ako je moja mama, ktorá pracovala vyše tridsaťpäť rokov v taxislužbe. Myslím na ľudí, ktorí sú dvadsaťštyri hodín denne spojení s realitou a poznajú všetky podoby jej mizérie a nepriazne.
A keď už na to príde a rozprávam mojej mamá o tom, že Kuba sa musí otvoriť, že potrebujeme demokraciu, že je dobré rešpektovať ľudské práva a slobodu, na chvíľu stíchne a počúva ma. Potom, o pár minút, zmení tému a hovorí, ako zase nedostať vajíčka, ako sa k nej správal protivný úradník, ako uniká voda z vodovodu na rohu domu. A ja sa jej spýtam, koľko dala za cibuľu. Za pol kila dala to, koľko jej štát posiela na dôchodok na tri dni. Nemusím jej nič viac hovoriť, povie to sama: „Táto krajina sa musí zmeniť.“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite