Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní, ako sa oficiálne nazýva mormónska cirkev, je zvláštne spoločenstvo. Uznávajú Ježiša Krista ako spasiteľa, hlásia sa k Biblii a čo sa týka životného štýlu, patria k najkonzervatívnejším cirkevným komunitám. Vyžaduje sa manželská vernosť, dodržiavanie zákonov, zakazuje sa alkohol aj káva. No práve táto Cirkev bola roky kritizovaná za mnohoženstvo, ktoré povoľovala do roku 1890. Mormóni majú dnes vyše 13 miliónov členov. Vďaka politickému úspechu Mita Romneyho získavajú aj na vážnosti, hoci sami sa spájaniu s republikánskym kandidátom trochu bránia.

Pred niekoľkými rokmi ma moje obchodné cesty zaviali do Salt Lake City, hlavného mesta amerického štátu Utah. Potreboval som tam kúpiť internetovú doménu, ktorej vlastníkom bol chiropraktik Matthew Roller. Pred odchodom ma niektorí moji kamaráti z Arizony varovali, že v Utahu je veľa mormónov. Mormóni sú čudní, veľmi čudní, bolo ich typické vyjadrenie. A mňa premkli isté obavy.

Žijeme v situácii, ktorú označil nemecký historik Richard Koselleck ako sedlový čas (Sattelzeit). Horským sedlom prechádzame z jednej doby do druhej. Ľudia tušia, že sa ocitli na prahu veľkej zmeny, ale nedovidia do nej ani ju nevedia pomenovať. Postmoderna ako slogan posledných desaťročí nevyznačuje prichádzajúci čas, ale melanchóliu toho odchádzajúceho. Dlhý prechod sa začal v roku 1989. Nemecký filozof Jürgen Habermas si vtedy myslel, že ide o dobiehajúcu revolúciu, v ktorej si postkomunistické krajiny osvoja výdobytky povojnovej euroatlantickej civilizácie. Ukázalo sa však, že celý proces je omnoho hlbší, zradnejší a nezasahuje len nové demokracie, ale aj Európu a celý svet.

Čo pred dvadsiatimi rokmi zanedbali slovenskí aj českí politici, o to sa teraz pokúša režisér Martin Hanzlíček. Pripravuje dokument o rozpade Československa na pozadí príbehov a názorov ľudí, ktorí sa v ňom narodili.

Už druhý mesiac zažívam zázračný stroj času: na tribúne mám opakovane pocit spred tridsiatich rokov, keď som bol na céčku očarený atmosférou tribún a súčasne tvorivosťou Petra Šťastného.

Severná Amerika, konkrétne juhovýchodná Virgínia. Lesnatá, drsná, ale nádherná krajina. Po nociach, len za svitu luny, kde-tu na kopcoch vidno svetielka páleníc. Tuhá pijatika, ktorú tam zo všeličoho možného pália, práve preto dostala meno Moonshine. Píšu sa dvadsiate a tridsiate roky minulého storočia.

Balónové pánske plášte, šarmantné pánske klobúky, ktoré sa dali tajomne posunúť do čela, aby mohol tvár zahaľovať tieň, ošarpaná, ešte stále povojnová metropola, typický pražský pavlačový dom, po uliciach jazdia pôvabné veterány, niektoré číhajú za rohmi budov, sú tmavé a za tmy pomerne nenápadné.

Zatiaľ posledná držiteľka Pulitzera za literatúru (z minulého roka, tento rok nebola udelená) Jennifer Eganová si svoju cenu plne zaslúžila, a to nielen preto, že ako prezradila médiám každú kapitolu prepisovala dovtedy, pokiaľ nebola spokojná, teda 70 či 80-krát.

Pozrite sa pozorne do ich tvárí na fotografiách. Čo v nich čítate? Sú to afganskí chlapci, často chudobní a negramotní, ktorých naverbovala armáda a polícia. Od roku 2014 by mali sami brániť krajinu pred Talibanom.

Česko nezažilo takú hromadnú otravu desiatky rokov. Vinou pančovaného alkoholu zomrelo najmenej 26 ľudí. Polícia zatkla hlavných strojcov a tvrdý alkohol sa od štvrtka vracia na trh. Ako sa to mohlo stať?