Teraz na americkú nôtu: Republikánske primárky v USA pripomínajú galaxiu. V akom zmysle? Je tam jedna stálica a niekoľko komét, ktoré sa objavia, zažiaria a potom zase odputujú do šera nízkych preferencií.

V léčebnách dlouhodobě nemocných je prý průměrná šance na dožití osmdesát dnů. V horizontu těchto dnů pacienti umírají na dehydrataci anebo podvýživu. Mám tyto informace od člověka, který situaci zná z první ruky. Drtivá většina lidí u nás umírá mimo domov – na interních odděleních špitálů, v domech seniorů, v hospicech a na LDN-kách.

Bude druhá Ficova vláda iná ako prvá? V čom? Je dnešné správanie sa Smeru iba taktikou, ktorou nechcú stratiť možných koaličných partnerov o štyri roky, keď stratia väčšinu?

Ťažko to vysvetliť, ale strata niečoho cenného môže byť naozaj oslobodzujúca. Uvedomila som si to už dávnejšie, keď som rozdávala staré veci na oblečenie kamarátkam a sestre. Taký ten pocit čistoty a jednoduchosti, keď sa človek potom pozrie do skrine a má tam o tretinu menej vecí. Len tie najlepšie kúsky.Ten pocit som si vždy vysvetľovala tým, že ma asi baví zbavovať sa nepotrebného. Lebo keď mi šlohli mobil, určite som ho nemala. Cítila som sa stiesnená, akoby odtrhnutá od sveta, až kým som sa nedostala k ďalšiemu.

Dvadsaťjedenročné trvanie bez pochýb posunulo vyšehradskú spoluprácu do mužného veku. S nostalgiou si spomínam na 9. apríl 1990, keď sme sa z podnetu prezidenta Václava Havla objavili v Bratislavskom hrade ako predstavitelia jednej z farieb maďarskej politiky, dalo by sa povedať, na predvyšehradskom stretnutí.

Niečo medzi jednou až dvoma miliardami eur musí nová vláda zohnať, a to kombináciou úspor a nových príjmov, aby budúci rok deficit nepresiahol 3 percentá HDP. Je možné túto sumu zadovážiť spôsobom, ktorý nepustí žilou väčšine občanov Slovenska?

Od nedele 26. februára začal na českých vysokých školách tzv. Týden neklidu. Jeden z jeho podporovateľov píše, čím táto akcia je a čím nie je.

Pred časom sme textom Prečo čítať Shakespeara začali seriál o najvýznamnejších autoroch západného kánonu. O tom, prečo treba čítať Homéra a v čom to môže byť inšpiráciou aj pre našu politickú pravicu po voľbách, píše Matúš Porubjak.