Ricardo vychoval svoje dve dcéry sám. Raz ráno, bolo to v auguste, sa zobudil a zistil, že jeho žena je preč. Neskôr zistil, že ju chytili na rozbúrenom mori, mesiace držali na námornej základni v Guantanáme, potom sa dostala do USA. Mladšia dcéra vtedy ešte spávala v postieľke, staršia sa učila písať. Boli to pre nich ťažké časy. Ricardova svokra bola agresívna a nerešpektovala otca svojich vnučiek. „Dievčatá potrebujú matku,“ kričala nahnevane vždy, keď ho videla. Nemal to ľahké ani v dedine, kde žil.

Neklamné svedectvo, že slovenská demokracia má kdesi Achillovu pätu, ktorá ju odlišuje od iných národných scén, vydali eurovoľby. Samotnou účasťou. Trinásťpercentná účasť je dno, ktoré rozleptáva samotnú podstatu usporiadania, v ktorom žijeme. Moc, delegovaná zanedbateľnou menšinou spoločnosti, popiera konštitučnú ideu, ktorou je vláda ľudu.

Narodila sa v Budapešti, vyrastala v Košiciach, študovala v Bratislave, žije v Rio de Janeiro, kde pôsobí ako kurátorka v Museo Nacional de Bellas Artes. Cíti sa privilegovaná, že sa môže venovať tomu, čo má rada. Zuzana Trepková-Paternostro.

Medzi nami žijú ľudia na pol ceste. Neviem to definovať presnejšie, ale chcem to ilustrovať na príklade ľudí, čo chodievajú do nášho kostola. Niekoľko z nich sa totiž nedeľu čo nedeľu stavia do prievanu sklenenej výplne dverí vo vestibule. Neochvejne tam stoja, nezávisle na mrchavom počasí. Navzdory nepohodliu spievajú, modlia sa, kľakajú, vstávajú.

V živote som veľa necestoval, o cudzích krajinách neviem nič. Keď náhodou do nejakej prídem, všetko mi je divné. Tak si už roky na každej takejto ceste značím drobné postrehy, aby som z toho údivu nič nestratil. Tu je mojich deväť poznámok z trojtýždňovej cesty po Kalifornii. Ešte na obed v Mamonth Lake pozorujeme rastafariánov, ako zlyžúvajú svah, a už o tri hodiny a dvesto kilometrov nezvládam hlboký nádych v štyridsaťstupňových horúčavách Death Valley. V Yosemittoch meter odo mňa žuje trávu srnka, o pár sto kilometrov ďalej v Las Vegas, v napodobenine Benátok, premávajú gondoly. Ak túžite po rôznorodosti, Kalifornia je správne miesto.

V živote som si toho veľa nenavyberal. Všetko hlavné som dostal a všetko dôležité mi bolo dané: „Nepýtaj sa, ži!“. Detstvo v rodine, ktorá bola bohatá na deti a na lásku. Jedinečná škola vzťahu k súrodencom, za ktorých si zodpovedný.

Počas víkendu bude v Pisztoryho paláci prvý ročník podujatia BRaK, teda Bratislavského knižného festivalu. To je dobrý dôvod pozrieť sa na to, ako sa žije menším vydavateľstvám. Ľudia, ktorí za týmito vydavateľstvami stoja, sú na svoje knihy právom hrdí. Nezaplavujú knižný trh bestsellermi, no vytvárajú literárnu scénu.

Spisovatelia, tí slávnejší a zväčša mŕtvi, sa pomerne často stávajú hlavnými postavami v románoch a poviedkach iných spisovateľov, zväčša menej slávnych a živých. Niekedy preto, že žili natoľko inšpiratívne a zaujímavé životy, že by bolo priam škoda beletristicky ich nespracovať, inokedy preto, že síce takéto životy nežili, ale mohli by. Takéto romány a poviedky sú vtedy dobré, ak čitateľovi viac dávajú, ako od neho chcú. Je, samozrejme, fajn, ak sa čitateľ orientuje v intertextovej sieti, ak vie, na čo, kedy a prečo autor odkazuje, zároveň ale nesmie byť prekážkou, ak to čitateľ nevie.

Citát dialógu občana A s občanom B z môjho obľúbeného Babylonu (Česká volba, č. 3/2013): A: „Nikdo vám nevnucuje svůj pohled na svět, tajná policie vás nesleduje, můžete si říkat, psát, co chcete, jezdit kam chcete, pracovat či studovat, kde chcete...” B: „Člověče, a k čemu mi to je, když musím každý měsíc platit takovýhle štos složenek! Ty svině nahoře mají všechno a za nic!” „Žijeme si vůbec nejlíp, co jsme kdy žili,” oponuje A. „Co je mi do nějaké minulosti – podstatné je, že teď to stojí za hovno!” nedá sa B.

Žijeme v čudnom čase. Nezreteľnom, rozplývavom, rozmazanom. Deje sa čosi nedobré. Nie je jasné, čo, ale ten pocit, tá intuícia je tu. Je to naozaj čudný rok 2014, ako sme si ho nazvali s Fedorom Gálom. Lovím v pamäti, kde sa vzalo to spojenie, kým sa nevyplavilo na povrch. Našiel som ho, ako inak, vo Wikipédii. Po nemeckom vpáde do Poľska v septembri 1939 sa začalo sedem mesiacov času, ktorý dostal pomenovanie čudná vojna.