Najskôr Košice, potom Žilina, napokon Bratislava. Po štyroch rokoch „záhadného mlčania“ sa na Slovensko vrátil starý fenomén: protivládne odborárske demonštrácie.

Kedysi som písal o nápade na utvorenie slovenskej národnej rockovej skupiny. Zdá sa, že už takú máme. Skupina Desmod sa tešila takej nevšednej štedrosti zo strany štátnej firmy, že už chápem aj ich zápal pre národný socializmus ostatných rokov.

Minulý týždeň odišiel jeden z posledných soulových velikánov, Solomon Burke, ktorý si pred dvoma rokmi zaspieval aj na trenčianskej Pohode.

„Keď sa pozerám na svoje piesne Hallelujah a Dance Me To The End of Love, viem, že majú v sebe istý nádych dokonalosti, ktorý mi spôsobuje radosť," povedal legendárny kanadský pesničkár Leonard Cohen. Nie je v tom žiadne chválenkárstvo ani preháňanie. Niektoré z najlepších Cohenových piesní sú skutočne dokonalé. Pred šiestimi rokmi sme vybrali sedem z jeho najslávnejších piesní, za ktorými sa skrýva utajený a pozoruhodný príbeh.

Politika Slovenska k Balkánu má dve línie. Jednou z nich je politika tretieho sektora a malej skupiny mienkotvorných ľudí. Všímajú si najmä Bosnu a Hercegovinu a Kosovo. Iróniou je, že pritom na jeden región uplatňujú dva odlišné pohľady. Multietnická Bosna má zostať jednotná, a tak sa dostať do EÚ. Kosovo, ktoré jednostranne vyhlásilo nezávislosť, má byť riadne medzinárodne uznané vrátane Slovenskom. Politika vlády sa líši prioritami aj pohľadom. Slovenská vláda podporuje jednak rýchle členstvo Chorvátska v EÚ a jednak Srbsko. Hoci sa viacerí slovenskí diplomati podieľali na politike medzinárodného spoločenstva a dohliadali na referendum o nezávislosti Čiernej Hory či správe Bosny a Hercegoviny, bratislavská vláda stála skôr na strane Belehradu. Srbom sme posielali najviac humanitárnej pomoci a keď išlo o sporné otázky ako Kosovo, všetky slovenské politické strany v parlamente hlasovali jednotne. Mikuláš Dzurinda stojí skôr na strane štátu, nie tretieho sektora. Podporoval Záhreb aj Belehrad a postavil sa proti nezávislému Kosovu. Jediná téma, kde sa zhodol s tretím sektorom, bola jeho podpora bombardovania Juhoslávie v roku 1999. Bude zaujímavé sledovať, ako sa slovenská zahraničná politika voči Balkánu bude vyvíjať, pretože s Dzurindom prišli na úrad aj ľudia ako Milan Nič, ktorí sa doteraz profesionálne venovali skôr Bosne.

Pre väčšinu ľudí talentovaný pracovitý umelec, a ešte aj toto: profesor, národný umelec, dvojnásobný laureát Ceny Klementa Gottwalda, nositeľ Radu práce, držiteľ vyznamenania Za zásluhy o výstavbu... Ale okrem toho bol Kulich aj všeličím iným: komunistom, členom Ústredného výboru KSS, rektorom VŠVU, ale aj členom prípravného výboru, ktorý začiatkom sedemdesiatych rokov robil previerky výtvarníkov.

V rokoch 2000 – 2001 bol osobitným veľvyslancom OSN pre Afganistan, v rokoch 2002 – 2008 zastupoval v Afganistane Európsku úniu. Učil na Princeton Univesity, dnes prednáša na univerzite Johna Hopkinsa. Do Bratislavy ho pozvala Slovenská atlantická komisia. Frances Vendrell.

Americkí prezidenti pravidelne – a naivne – vstupujú do rieky s názvom izraelsko-palestínsky mierový proces. Posledných takmer štyridsať rokov si každý z nich myslí, že to vyrieši. Zaiste, posuny nastali.

Pred štyrmi rokmi o Love Parade napísal: „Hrubý nemecký hlas skreslený aparatúrou a slová o spoločnej odvahe celého národa raverov spontánne pripomenú reči na masových sprievodoch éry tretej ríše. Všetky zraky sa poslušne upierajú na zlatú sochu anjela a hlavne na obrovské logá reklamných partnerov.“ Michal Hvorecký.

„Slová, slová, slová,“ také je vládou schválené programové vyhlásenie, minimálne v oblasti zdravotníctva. Ekonomická kríza je najviac používané slovo za posledné dva roky, lenže kríza zdravotníctva sa spomína už dvadsať rokov (predtým, za komunistov, sa žiadna kríza okrem krízy zahnívajúceho imperializmu spomínať nesmela). Rastúci deficit financií v zdravotníctve je pritom iba viditeľným vrcholom ľadovca problémov. Trvale totiž zaostávame aj v kvalite, aj v jej dostupnosti.