Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kto je on? Ján Kulich

.eva Čobejová .časopis .fenomén

Pre väčšinu ľudí talentovaný pracovitý umelec, a ešte aj toto: profesor, národný umelec, dvojnásobný laureát Ceny Klementa Gottwalda, nositeľ Radu práce, držiteľ vyznamenania Za zásluhy o výstavbu... Ale okrem toho bol Kulich aj všeličím iným: komunistom, členom Ústredného výboru KSS, rektorom VŠVU, ale aj členom prípravného výboru, ktorý začiatkom sedemdesiatych rokov robil previerky výtvarníkov.

Kulich sa narodil v roku 1930 vo Zvolenskej Slatine v rodine železničiarskeho robotníka. Sám o sebe rád hovorí ako o bosom pastierikovi na Slatinských stráňach. V šestnástich ho matka odviedla do Prahy, aby tu študoval v  medailérskej prípravke na Akadémii výtvarných umení. Kulich zotrval na pražskej akadémii až do roku 1954. V Prahe ako dvadsaťjedenročný vstúpil do KSČ a zažil tu aj Február, ku ktorému mal „mimoriadne vrúcny vzťah“. V roku 1954 sa presídlil do Bratislavy na Vysokú školu výtvarných umení, kde vydržal úctyhodných 35 rokov. Kým v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch sa venoval najmä tvorbe, začiatok normalizácie ho vrhol do centra diania. V roku 1971 sa stal členom prípravného výboru Zväzu slovenských výtvarných umelcov (ZSVU), ktorý mal za úlohu analyzovať „krízové obdobie“ a pripraviť politické previerky výtvarníkov. Tento výbor osobne v decembri 1971 menoval minister kultúry Válek. Výbor splnil svoju úlohu, urobil politickú selekciu a pripravil analýzu, ktorá odznela 2. novembra 1972 na II. zjazde ZSVU. Neskôr vyšla aj knižne a znamenala rozčlenenie výtvarníkov aj kritikov na tých, ktorých štát bude nasledujúce roky preferovať (štipendiami, štátnymi objednávkami, výstavnými možnosťami) a tých, ktorých zatlačí buď do emigrácie, do disentu alebo do sivej zóny bez väčších možností. Kulich ako jeden z mála, kto nezradil socialistický realizmus, je medzi „vyvolenými“. Medzi poníženými je aj mimoriadne talentovaný sochár Jozef Jankovič. Kulich má cestu k monumentálnym dielam otvorenú a bez adekvátnej konkurencie. Kulich sa v tom čase angažuje vo výtvarníckom zväze a v roku 1973 po viacerých čistkách na škole sa stáva rektorom VŠVU. 
Ihneď vytýči PROGRAM, v ktorom jasne stanovuje ciele výchovného procesu: „byť pevnou oporou Komunistickej strany Československa v jej úsilí pretvárať vedomie nášho pracujúceho ľudu v socialistickom duchu“. Kulich to nebral ako frázu, ale ako vážnu vec. Škola tu bola na to,  aby plnila spoločenské úlohy, ktoré jej diktovala strana. V oficiálnej publikácii o dejinách školy VŠVU (1949 -1999) sa píše, že „otvorenie sa školy spoločenským úlohám mohlo byť na jednej strane pozitívom, ak by boli reálne a profesionálne cielené, čo však vždy nebolo pre časté manifestačné a politicky služobné zameranie prác“. Študenti nielenže museli angažovane tvoriť, ale všetci do nohy museli na čele s Kulichom pochodovať v prvomájovom sprievode. Nepodceňovali sa ani politické školenia a politická angažovanosť. Netrpeli sa žiadne experimenty či „západné úchylky“. Neprijateľný bol aj akýkoľvek kríž, a tak aj Cyril a Metod, častý motív študentských prác, mohli mať v ruke iba knihu či meč. 
Proti tvrdej Kulichovej línii sa zdvihla vlna odporu už pred pádom komunizmu, verejne bol kritizovaný v Bratislave na mestskej konferencii výtvarníkov. Kulich v júni 1988 uverejnil v Pravde neuveriteľný text, v ktorom sa predstavil ako ortodoxný komunista kritizujúci dokonca aj perestrojku. Okrídlenou sa stala jeho veta „ošpľachli ma mútne vody z mestskej konferencie výtvarníkov“. V článku sa prihlásil k svojmu programu z roku 1973, podľa ktorého bude škola pevnou oporou KSČ, vyhlásil, že mládež na škole vychováva spolu so straníckou skupinou, a varoval pred kozmopolitnou odtrhnutosťou od národných koreňov. Používal výrazy ako triedni nepriatelia, antagonistické trhy, bezideové diela. Varoval, že sa za „peniažťoky v tvrdej mene“ ustupuje z pozície ideovosti a že sa dostávame do politickej závislosti.  Vyzval v duchu uznesení zjazdov strany, aby umenie bolo opäť ideové, ofenzívne a neotvárali sa dvere diverzii. A na záver sľúbil národu i strane, že kurz, ktorému stále verí, nezmení. 
Po tomto článku už bolo aj strane a vláde jasné, že musí Kulicha z vedenia školy odstrániť, lebo odpor voči nemu silnel a atmosféra vo výtvarníckej obci sa stala nebezpečne výbušnou. V júni 1989 odovzdal Kulich funkciu autorovi svojich ospevných monografií Ľudovítovi Petránskemu. Toho po Novembri nahradil Jozef Jankovič, ktorého si za rektora zvolili študenti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite