Kto je on? Ján Kulich

Kulich sa narodil v roku 1930 vo Zvolenskej Slatine v rodine železničiarskeho robotníka. Sám o sebe rád hovorí ako o bosom pastierikovi na Slatinských stráňach. V šestnástich ho matka odviedla do Prahy, aby tu študoval v  medailérskej prípravke na Akadémii výtvarných umení. Kulich zotrval na pražskej akadémii až do roku 1954. V Prahe ako dvadsaťjedenročný vstúpil do KSČ a zažil tu aj Február, ku ktorému mal „mimoriadne vrúcny vzťah“. V roku 1954 sa presídlil do Bratislavy na Vysokú školu výtvarných umení, kde vydržal úctyhodných 35 rokov. Kým v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch sa venoval najmä tvorbe, začiatok normalizácie ho vrhol do centra diania. V roku 1971 sa stal členom prípravného výboru Zväzu slovenských výtvarných umelcov (ZSVU), ktorý mal za úlohu analyzovať „krízové obdobie“ a pripraviť politické previerky výtvarníkov. Tento výbor osobne v decembri 1971 menoval minister kultúry Válek. Výbor splnil svoju úlohu, urobil politickú selekciu a pripravil analýzu, ktorá odznela 2. novembra 1972 na II. zjazde ZSVU. Neskôr vyšla aj knižne a znamenala rozčlenenie výtvarníkov aj kritikov na tých, ktorých štát bude nasledujúce roky preferovať (štipendiami, štátnymi objednávkami, výstavnými možnosťami) a tých, ktorých zatlačí buď do emigrácie, do disentu alebo do sivej zóny bez väčších možností. Kulich ako jeden z mála, kto nezradil socialistický realizmus, je medzi „vyvolenými“. Medzi poníženými je aj mimoriadne talentovaný sochár Jozef Jankovič. Kulich má cestu k monumentálnym dielam otvorenú a bez adekvátnej konkurencie. Kulich sa v tom čase angažuje vo výtvarníckom zväze a v roku 1973 po viacerých čistkách na škole sa stáva rektorom VŠVU. 

Ihneď vytýči PROGRAM, v ktorom jasne stanovuje ciele výchovného procesu: „byť pevnou oporou Komunistickej strany Československa v jej úsilí pretvárať vedomie nášho pracujúceho ľudu v socialistickom duchu“. Kulich to nebral ako frázu, ale ako vážnu vec. Škola tu bola na to,  aby plnila spoločenské úlohy, ktoré jej diktovala strana. V oficiálnej publikácii o dejinách školy VŠVU (1949 -1999) sa píše, že „otvorenie sa školy spoločenským úlohám mohlo byť na jednej strane pozitívom, ak by boli reálne a profesionálne cielené, čo však vždy nebolo pre časté manifestačné a politicky služobné zameranie prác“. Študenti nielenže museli angažovane tvoriť, ale všetci do nohy museli na čele s Kulichom pochodovať v prvomájovom sprievode. Nepodceňovali sa ani politické školenia a politická angažovanosť. Netrpeli sa žiadne experimenty či „západné úchylky“. Neprijateľný bol aj akýkoľvek kríž, a tak aj Cyril a Metod, častý motív študentských prác, mohli mať v ruke iba knihu či meč. 

Proti tvrdej Kulichovej línii sa zdvihla vlna odporu už pred pádom komunizmu, verejne bol kritizovaný v Bratislave na mestskej konferencii výtvarníkov. Kulich v júni 1988 uverejnil v Pravde neuveriteľný text, v ktorom sa predstavil ako ortodoxný komunista kritizujúci dokonca aj perestrojku. Okrídlenou sa stala jeho veta „ošpľachli ma mútne vody z mestskej konferencie výtvarníkov“. V článku sa prihlásil k svojmu programu z roku 1973, podľa ktorého bude škola pevnou oporou KSČ, vyhlásil, že mládež na škole vychováva spolu so straníckou skupinou, a varoval pred kozmopolitnou odtrhnutosťou od národných koreňov. Používal výrazy ako triedni nepriatelia, antagonistické trhy, bezideové diela. Varoval, že sa za „peniažťoky v tvrdej mene“ ustupuje z pozície ideovosti a že sa dostávame do politickej závislosti.  Vyzval v duchu uznesení zjazdov strany, aby umenie bolo opäť ideové, ofenzívne a neotvárali sa dvere diverzii. A na záver sľúbil národu i strane, že kurz, ktorému stále verí, nezmení. 

Po tomto článku už bolo aj strane a vláde jasné, že musí Kulicha z vedenia školy odstrániť, lebo odpor voči nemu silnel a atmosféra vo výtvarníckej obci sa stala nebezpečne výbušnou. V júni 1989 odovzdal Kulich funkciu autorovi svojich ospevných monografií Ľudovítovi Petránskemu. Toho po Novembri nahradil Jozef Jankovič, ktorého si za rektora zvolili študenti.