Ak je voda ľudské právo, nemalo by mať Slovensko, ako bohato zásobená krajina, povinnosť exportovať ju tam, kde jej ľudia majú nedostatok?

Stále na tú Moskvu len nadávam, a tak som sa rozhodla napísať aj niečo pozitívne. A to o parku Sokolniki. Ľudia, každý park na svete ktorý som doteraz navštívila, sa môže schovať. Kvantum zelene a neuveriteľné spektrum kultúrnych vsuviek. Na pekných chodníčkoch lemovaných lavičkami stretávame rodinky, bicyklujúce sa na tých rodinných bicyklo-vozíkoch, čo sa tu dajú prenajať spolu so segwaymi a rôznymi elektrickými kolobežkami a jednokolesovými bicyklami všetkých tvarov.

Mohol zostať len ďalším alkoholikom, pospávajúcim na rohu ulice, ako toľko iných v tomto meste. Lenže on chcel, aby ho bolo počuť. Vyskočil pred kameru a dožadoval sa jedla. A tým je, rovnako ako túžbou po zmene, posadnutý celý národ. Nadšenie a dôraz, s akým volal po „žrádle“, urobilo z krátkeho videa s Juanom Carlosom, alias Pánfilom, superhit nezávislých informačných kanálov. Nepamätám si, s výnimkou videa Eliecera Ávily, kde stál proti Ricardovi Alarcónovi, žiadnu inú nahrávku, ktorá by tak rýchlo metastázovala do všetkých kútov spoločnosti.

Od detstva som mal prístup k skvelej muzike, pretože moja mama Alta Vášová pracovala a kamarátila sa s takými muzikantmi ako Dežo Ursíny, Jaro Filip či Marián Varga.

Sú revolta, krik, protesty tým najlepším spôsobom, ako dosiahnuť, to, čo chcete? V knihe Ticho Susan Cainovej sa dočítate o malých a veľkých víťazstvách tých, ktorí toho veľa v živote nenahovoria ‒ o tom, ako Rosa Parksová spustila boj za práva černochov len tým, že namiesto dlhých rečí povedala iba „nie“, keď mala v autobuse pustiť sadnúť belocha, a o tom, ako by bez podobných ľudí nikdy nevznikla teória relativity, Harry Potter a Google. O tom, čo slovenská ľudová múdrosť nazvala „tichá voda brehy myje“.

Mexický miliardár Carlos Slim navrhuje, aby sme pracovali namiesto piatich už len tri dni v týždni. Vzápätí ho podporil iný miliardový boháč, Brit Richard Branson. Naplnia sa ešte za našich životov odvážne vízie o civilizácii voľného času?

Veta, že s minulosťou sa už nevyrovnáme, pretože jednoducho vyhasla, je príznakom našej doby. Je výrazom našej neistoty. Andrej Babiš bol kolieskom viditeľného aj skrytého súkolia komunistického režimu. V novom režime sa mu darilo aj vďaka politikom, o ktorých dnes paušálne tvrdí, že „všetci kradli“. Jeho popularita u našich susedov svedčí naozaj o vyhasnutosti českej pamäti. Ale vyhasnutá je aj pamäť všetkých tých, čo môžu za svoj dnešný úspech ďakovať posledným dvadsiatim piatim rokom, a napriek tomu ich opľúvajú. To je jeden z paradoxov našich čias. Lebo boli politici, čo kradli, podvádzali a klamali, ale boli aj takí, čo nekradli, nepodvádzali a neklamali. Hádzať ich do jedného vreca je skutočná strata a vyhasnutosť pamäti.

Jedna z vecí, ktoré ma na nedávnom výlete na Sicílii najviac fascinovali, bolo posedávanie na ulici. Sicílčania to asi robia zo všetkého najradšej. Hlavne starí dedkovia v oblekoch a klobúkoch. Pár starých plastových stoličiek, niekedy aj lavička, a už majú o zábavu postarané. Po sieste sa tam vyvalia, kým ich ženy pripravujú večeru, sedia, niekedy aj nad novinami a diskutujú. Pozorujú svet, tých zvláštnych mladých ľudí, čo neposedávajú, ale namiesto toho sa stále za čímsi honia a s pokojnými úsmevmi im ubieha čas na tomto svete. Keď raz budem na dôchodku, nebudem robiť nič iné, len posedávať.

Internetové zoznamky zmenili vzťahy od základu. Dnes sa cez internet stretne tretina nových amerických manželských párov a o 16 rokov by sa mala väčšina ľudí spoznať online. Klasický vzťah a rande už viac neexistujú.

Japonský spisovateľ Haruki Murakami je zvláštnym autorom viacerých žánrov, rozsahov i druhov písania – od Nórskeho dreva až po 1Q84 –, ktoré si v rozmanitosti a jedinečnosti zachovávajú osobitnú autorskú identitu.