Milí priatelia, lastovička, to je parádny tvor. Je to okrídlená, operená ryba oblohy. Frčí si v mori vzduchu, na vlnách vánku sa hojdá, vzdoruje vetrom, schováva sa pred dažďom. S neúnavnou odhodlanosťou muruje svoje hniezda, lebo vie, že ich murovať musí. Manželka na mňa volá z izby:„Poď sem, už si tu tie potvory zasa robia hniezdo.“ Vystavali len pár centimetrov. Reku, vyčíham, kým budú zháňať maltu a zhodím tieto základy, nech sa presunú inam.

Čas, ktorý strávime každý deň so smartfónom, sa predlžuje. Kým v roku 2011 používal priemerný človek telefón hodinu a pol denne, o dva roky neskôr to boli tri hodiny. Zariadenie sa za desať rokov zmenilo z technologického na individuálne.

Konflikt o Ukrajinu medzi Ruskom a Západom sa neodohráva len v uliciach rozstrieľaných ukrajinských miest. V hre sú aj operácie s kalkulačkami a excelovskými tabuľkami. Pointa zostáva rovnaká ‒ ide o to, kto z koho. A o to, kto ďalší na tom ešte zarobí. Slovenska sa to dotýka viac, ako sa zdá.

Vstúpil som do viedenského prírodopisného múzea a na niečo som si spomenul. Miestnosť, kde práve stojím – tmavá, až temná a zvláštnym spôsobom dôverná – vystavuje ľudské plody v rôznych fázach vývoja.

Kým rodičia často chránia deti už aj pred zmienkami o smrti, psychológovia hovoria o dôležitosti zapojenia detí do spoločného smútenia a prežívania bolesti zo straty blízkych. Môže práve pohreb pomôcť dieťaťu zmieriť sa so smrťou?

Odišiel načas Silvo Krčméry, lekár, spoluzakladateľ Inštitútu Fatima, zameraného na apoštolát Ruska. Horlivý organizátor laického apoštolátu, pokračovateľ diela Rodiny, mostu Tomislava Kolakoviča medzi Východom a Západom. Bojovník proti fašizmu a komunizmu. Najmä však veselý, jednoduchý a večne mladý človek. Misionár, ktorý nikdy nemohol vycestovať na misie. Pán nám dožičil tešiť sa z jeho charizmy, úsmevu a nádeje takmer deväťdesiat rokov. Deo Gratias.

Iba pár dní po Pohode balíme stan a vyrážame do „najškaredšieho českého mesta“, ako povedal ktosi, koho radšej nebudeme menovať. Nie je to potrebné. Ostrava je totiž krásna a farebná. Minimálne posledných dvanásť rokov počas štyroch dní hudobného festivalu Colours of Ostrava.

Smer pred parlamentnými voľbami sľuboval sociálne istoty. Namiesto toho zvýšil jeho jednofarebný kabinet daňovo-odvodové zaťaženie, kým ľudia sú zneistení vysokou nezamestnanosťou. Aký bol prvý rok druhej vlády Roberta Fica?

Keďže som v tejto časti Brooklynu prvýkrát a nechtiac som si vypočul ich rozhovor, s decentným odstupom ich sledujem. Odbočíme (najprv oni a po nich ja) na Gold Street, potom na Sands Street a všetko je jasné. Commodore Barry Park síce ešte nevidíme, ale AfroPunk Festival už počujeme. Nad pokojnými basovými bítmi sa ozývajú chaotické škreky gitarových efektov, z čoho je jasné, že festivalový areál je už otvorený, znie v ňom tanečná hudba, kým na dvoch pódiách zároveň prebiehajú zvukové skúšky kapiel.

Opäť sedím medzi škatuľami. Koľký, hádam dvadsiatykrát? A opäť si vravím: ,Načo mi to všetko, preboha, je!’. Myslím že zlozvyk hromadiť veci vychádza z úzkosti a nestability. Človek si nachádza stabilné miesta v duši hromadením zbytočností, ktoré mu niečo pripomínajú, niečo evokujú, vo všetkom vidí živú bytosť (nielen v plyšových medvedíkoch, ale aj v šáločke či drôtiku), nič nedokáže prosto vyhodiť, a tak sa mu to kopí a kopí, až sa takýto úzkostlivý človiečik presťahuje do garáže, tam si to všetko pekne má, ľudia sa mu smejú, človiečik je šťastný, až kým nepríde čas na dospelosť. Potom sa z toho ide posrať.