Toto bolo jeho desatoro: Nikdy nerobil kompromisy, ale toleroval kompromisných. Pamätám si jednu jeho radu. Buď zásadový, ak žiješ medzi spravodlivými, ale ak žiješ medzi jastrabmi, tak sa to často nedá.
Nepil alkohol zo solidarity s alkoholikmi, ale mal ich rád a roky apoštoloval závislých. Viacerí bývali u neho v byte na Košickej ulici v Bratislave.
Neschvaľoval a kritizoval ústupky združenia Pacem in terris, ale s láskou komunikoval s kňazmi, ktorí boli jeho členmi.
Zriekol sa majetku a posledné úspory, ktoré mal na vkladnej knižke, kázal rozdať do tretieho sveta.
Celý život túžil po misiách v Rusku a v Číne, paradoxne však nemohol štyridsať rokov dostať pas, alebo vycestovaciu doložku. S Vladimírom Juklom však založili unikátnu misijnú spoločnosť Societa Fatima, ktorá má v ruských a ďalších misiách desiatky nadšencov.
Bol nekonečne odvážny, ale nás viedol k maximálnej opatrnosti, učil nás rôznym trikom, ako pašovať biblie do Sovietskeho zväzu a s láskavým úsmevom nás povzbudzoval, keď sme sa triasli pred colníkmi.
Bol odolný proti zime, hladu a nepohode. Spolu s Vladimírom Juklom, švagrom Ferdom a bratom Vladom strávili spolu symbolických tridsaťtri rokov basy a naučil sa, ako prežiť. Keď som v roku 1978 na ilegálnom výlete uhoľným prachom omylom zahasil oheň v kachliach a vonku bolo mínus pätnásť stupňov, hneď našiel východisko. Zavelil: „Chlapci, tak ako v base budeme mať každú hodinu budíček a urobíme dvadsať drepov, aby sme nezamrzli.“
Zachovával celibát, ale medzi jeho blízkych spolupracovníkov patrili často rozvedení a slobodné matky. Podľa svätého Pavla všetkým bol všetko, aby aspoň niektorých získal.
Hoci bol držiteľom najvyšších slovenských a vatikánských vyznamenaní a osobným priateľom Jána Pavla II, žil skromne a utiahnuto. Na našu otázku, ako sa má, vždy odpovedal, že lepšie, ako si zaslúži.
Aj keď ho týrali a vo vyšetrovačke mu zlomili dvanásť rebier, odpustil im a modlil sa za nich. Aj mňa nabádal modliť sa za väzňov. Keď som sa ho ako chlapec pýtal, prečo sa vždy pred obedom modlí Anjel Pána, hovoril, že za väzňov, aby im dali lepšie jedlo. Odvtedy už vyše tridsať rokov sa denne modlím túto modlitbu, vždy napoludnie, aby sa väzňom na Sibíri, v Číne, v Kórei dostalo ľudskejšieho zaobchádzania. Tak si to on prial.
Milý Silvo, preto viac ako žiaľ z dočasného odlúčenia je silnejšia naša radosť, že pri našom poslednom súde zasadneš na lavici našich obhajcov. My zase urobíme všetko preto, aby si nás spoznal.
Tvoj Vlado Krčméry junior
Profesor Vladimír Krčméry je synovcom Silvestra Krčméryho.
Nepil alkohol zo solidarity s alkoholikmi, ale mal ich rád a roky apoštoloval závislých. Viacerí bývali u neho v byte na Košickej ulici v Bratislave.
Neschvaľoval a kritizoval ústupky združenia Pacem in terris, ale s láskou komunikoval s kňazmi, ktorí boli jeho členmi.
Zriekol sa majetku a posledné úspory, ktoré mal na vkladnej knižke, kázal rozdať do tretieho sveta.
Celý život túžil po misiách v Rusku a v Číne, paradoxne však nemohol štyridsať rokov dostať pas, alebo vycestovaciu doložku. S Vladimírom Juklom však založili unikátnu misijnú spoločnosť Societa Fatima, ktorá má v ruských a ďalších misiách desiatky nadšencov.
Bol nekonečne odvážny, ale nás viedol k maximálnej opatrnosti, učil nás rôznym trikom, ako pašovať biblie do Sovietskeho zväzu a s láskavým úsmevom nás povzbudzoval, keď sme sa triasli pred colníkmi.
Bol odolný proti zime, hladu a nepohode. Spolu s Vladimírom Juklom, švagrom Ferdom a bratom Vladom strávili spolu symbolických tridsaťtri rokov basy a naučil sa, ako prežiť. Keď som v roku 1978 na ilegálnom výlete uhoľným prachom omylom zahasil oheň v kachliach a vonku bolo mínus pätnásť stupňov, hneď našiel východisko. Zavelil: „Chlapci, tak ako v base budeme mať každú hodinu budíček a urobíme dvadsať drepov, aby sme nezamrzli.“
Zachovával celibát, ale medzi jeho blízkych spolupracovníkov patrili často rozvedení a slobodné matky. Podľa svätého Pavla všetkým bol všetko, aby aspoň niektorých získal.
Hoci bol držiteľom najvyšších slovenských a vatikánských vyznamenaní a osobným priateľom Jána Pavla II, žil skromne a utiahnuto. Na našu otázku, ako sa má, vždy odpovedal, že lepšie, ako si zaslúži.
Aj keď ho týrali a vo vyšetrovačke mu zlomili dvanásť rebier, odpustil im a modlil sa za nich. Aj mňa nabádal modliť sa za väzňov. Keď som sa ho ako chlapec pýtal, prečo sa vždy pred obedom modlí Anjel Pána, hovoril, že za väzňov, aby im dali lepšie jedlo. Odvtedy už vyše tridsať rokov sa denne modlím túto modlitbu, vždy napoludnie, aby sa väzňom na Sibíri, v Číne, v Kórei dostalo ľudskejšieho zaobchádzania. Tak si to on prial.
Milý Silvo, preto viac ako žiaľ z dočasného odlúčenia je silnejšia naša radosť, že pri našom poslednom súde zasadneš na lavici našich obhajcov. My zase urobíme všetko preto, aby si nás spoznal.
Tvoj Vlado Krčméry junior
Profesor Vladimír Krčméry je synovcom Silvestra Krčméryho.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.