Nevidela som ho roky. Kedysi sme spolu chodili do kina, mali sme sedemnásť a v kinách išiel JFK. Pamätám si na deň, bolo to u nás doma, keď nám hral svoje prvé pesničky. Spomínam si, ako v ťažkých časoch zberal zo zeme cigaretové filtre a balil vlastné cigarety do fajnového papiera z telefónneho zoznamu. Smiali sme sa na tom. Boli to ťažké časy, ale pre nás aj časy luxusu: boli sme priatelia, celá skupina kreatívnych a navzájom sa podporujúcich kamarátov ‒ a rebelov.

Žiaci, a čochvíľa aj učitelia v týchto zemepisných šírkach, už majú po škole, začali sa prázdniny. Tie budú trvať až do konca augusta, od 1. septembra sa začne nasledujúci školský rok. Tak je to stanovené zákonom, a bolo to tak odjakživa, presnejšie, posledné dve a pol storočia. Napriek tomu je táto generácia žiakov a študentov (a učiteľov) možno posledná, ktorá to má presne rovnako nalinajkované. Vzdelávanie čakajú zmeny, v rámci ktorých sa škola bude musieť prispôsobiť alebo čeliť bazálnemu zdôvodňovaniu zmyslu svojej existencie.

„Čo bolo ukradnuté, to sa má vrátiť,“ znie jedno české porekadlo. A náš prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk mal ešte jedno: „Nebáť sa a nekradnúť.“ Zdanlivo to vyzerá, že ľudia, ktorí v Česku presadzujú cirkevné reštitúcie, sa držia oboch. Vrátenie majetku cirkvám napráva jednu z posledných krívd komunistického režimu a vláda Občianskych demokratov s TOP 09 by si zaslúžila, aby za to bola ocenená. Najmä preto, že dokázala ísť proti názoru vyše dvoch tretín občanov a mnohých svojich voličov.

Kauza okolo SOZA utíchla. Dúfam, že sa nenahneváte, ak napíšem niečo ešte ja. SOZA je normálna inštitúcia, ktorá bude vždy u väčšiny neobľúbená, lebo viacerým ľuďom viac berie ako dáva. Platia jej rádiá, televízie, krčmy, organizátori, mestá, dostávajú len autori, čo je malá časť samotných muzikantov. Som členom SOZA ako autor, zároveň však platím ako promotér. Ako autor som doteraz za viac ako 20 rokov nedostal toľko, koľko zaplatím ako promotér za jeden rok robenia festivalu. Čiže hádam mám právo byť na SOZA spravodlivo naštvaný.

Mám pocit, akoby som to už zažila. Je to ako permanentné déjà vu. Všetky tie frázy, sťažnosti a situácie sa ustavične opakujú. Aj dnes na obed som na ulici počula slová, ktoré boli priam identické s tými spred dvadsiatich rokov. Aj ten dlhý rad u mäsiara bola rovnako dlhý ako v roku 1994 alebo 2002. Znie to neuveriteľne, ale človek má pocit, akoby sa vracal a všetko to už zažil. Znovu a znovu. Jednou z tých opakujúcich sa scén je zháňanie jedla a potravín, základných vecí. Trocha oleja, jeden balíček párkov či kus mydla.

Voľby 6. mája potvrdili smerovanie do EÚ, demokrati sa zrejme spoja opäť so socialistami a víťazní pokrokári (predtým radikáli) ostanú naďalej v opozícii. No dojem, že Srbsko, ako kľúčová krajina západného Balkánu, už neprežíva drámy, by bol mylný.

Všimol som si to už pred niekoľkými rokmi, keď som sa svojim poľským priateľom v Gazete Wyborcze zmienil, že 8. mája máme voľno. „A čo to máte za sviatok?“ pýtali sa trochu nechápavo. „Predsa koniec druhej svetovej vojny,“ odpovedal som. „A to vy máte ako štátny sviatok?“ dostal som ďalšiu otázku. Poliaci totiž ôsmeho aj deviateho mája (to slávia víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne Rusi) idú normálne do práce. Pretože Poliaci majú pocit, že ôsmeho ani deviateho mája nemajú čo oslavovať. Majú pocit, že vojnu nielenže nevyhrali, ale že sa pre nich v máji 1945 ani neskončila.

Pamätám si to presne. Sedím u otca v kancelárii a pozerám si trojhodinovú videopásku plnú klipov. Je druhá polovica osemdesiatych rokov, speváci majú strašné účesy, všetko rozmazané a ružové, romantické... Keď tu zrazu sa na roztrasenej, stokrát prehratej páske objaví trojica chalanov.

S britskou televíznou seriálovou tvorbou máme síce sporadickú, ale o to vrúcnejšiu skúsenosť. Milovali sme Randalla a Hopkirka, Profesionálov (tých z CI 5, nie zo slovenského malomesta) poznáme odpredu, odzadu, o Makepeaceovej máme dokonca popovú pieseň, Lutherom nedávno zahviezdila Jednotka a isto by sme našli zopár ďalších kúskov. Aj vďaka progresívnej ČT 2 a neskôr i ďalším českým televíziám máme od začiatku deväťdesiatych rokov aký-taký prehľad aj o britcome: Červený trpaslík, Čierna zmija, Tenká červená línia, Mladí v partii, Black Books, atď.

Bratislava, august 1974. Ako mladý literát som mal možnosť stráviť mesiac na Slovensku na výmennom pobyte Zväzu spisovateľov. Usiloval som sa pochodiť čo najviac miest a spoznať čo najviac slovenských spisovateľov.