V nedeľu uplynulo 70 rokov od začiatku deportácií Židov zo Slovenska počas vojnového štátu. Ak by sme v novodobých slovenských dejinách mali hľadať najhorší moment, nemali by židovské deportácie konkurenciu; ich rozsah, aktívna podpora vtedajšej politickej elity národa, ale aj tichý súhlas alebo prinajmenšom mlčanie väčšiny z nich robia morálne dno, ku ktorému sa treba vracať, pripomínať si ho, činiť pokánie.

Za 21 rokov zažilo Slovensko mnohé dramatické chvíle. Tieto voľ by k nim nepatria, hoci, paradoxne, znamenajú vládu jednej strany bez silného súpera. Na drámu chýba morálne oprávnenie porazených.

Ekonomickým majákom pre celú krajinu je cieľ vpratať budúci rok deficit do 3 percent HDP. Bude si to vyžadovať kombinované zvýšenie niektorých daní a zníženie výdavkov štátu.

The Killing, seriál z produkcie jedného z najprogresívnejších hráčov na trhu – televízie AMC, je dokonalý príklad toho, ako úspešný televízny seriál vlastne nemusí prinášať nič vyslovene nové a predsa si dokáže diváka omotať okolo prsta. Nie masového diváka, ale diváka elitára, ktorý ešte pred pár rokmi odmietal seriály ako tých netvorivých, nepôvodných proletárov televíznej zábavy. A omotáva si ho nie zdaním originality či umeleckej invenčnosti, ale remeslom na všetkých úrovniach tvorby, od námetu cez scenár a réžiu až k technickej realizácii.

Britský fotograf Chris Steele-Perkins navštívil Japonsko po cunami trikrát, prvý raz krátko po 11. marci. Kesennuma a Kamaiši – to sú rybárske mestá v najviac postihnutých prefektúrach, kde ako „pouličný chodec“ detailne prešiel hlavnú ulicu. A fotografoval po každých päťdesiatich krokoch presne tú istú časť s odstupom siedmich mesiacov. Výsledok? Mrazivý. Nánosy trosiek a áut z marca sú v októbri úplne preč, ulice sú pol roka po najväčšej prírodnej katastrofe na svete v roku 2011 až sterilne čisté.

V tichých uliciach na severnom okraji širšieho centra Liptovského Mikuláša nájdeme zaujímavé stavby – rodinné vily z dvadsiatych až štyridsiatych rokov minulého storočia. Jednou z nich je Pálkova vila.

Psychológ Daniel Kahneman dostal v roku 2002 Nobelovu cenu za ekonómiu ako jediný neekonóm. V svojej novej knihe Rozmýšľajúc – rýchlo a pomaly sa zaoberá spôsobmi, ako sa ľudia pozerajú na svet.

Politický islam sa vrátil na svetovú scénu s iránskou revolúciou Rúholláha Chomejního v roku 1979. Chomejní sa stal najagresívnejším patrónom moslimských radikálov za hranicami vrátane Hamasu v Palestíne a Hizballáhu v Libanone.

Minulý rok sme začali novú tradíciu a na tomto mieste sme pri príležitosti výročia komunistického puču v roku 1948 uverejnili takmer zabudnutú Obhajobu Silvestra Krčméryho, zakončenú slovami „Vy máte moc, my máme pravdu“. Pokračujeme v započatej tradícii a tento rok uverejňujeme jeden z najdôležitejších protikomunistických textov zo začiatku 50. rokov, ktorý je, žiaľ, v našich knižniciach aj kníhkupectvách nedostupný.

Keď som bola pred rokmi na Andamánskych ostrovoch, bola som svedkyňou najväčšej dezorganizácie, akú som si len vtedy, aj po rokoch cestovania po Ázii, vedela predstaviť. Nikto nemal predstavu, kedy pôjdu autobusy, lode, kedy bude elektrina zapnutá, koľko čo stojí, prosto nič. Samé dezinformácie a úsmevy domorodcov nad naším rozčarovaním. Po pár týždňoch som pristúpila na režim: Nasadnem do autobusu, pretože práve ide. Potom sa spýtam, kam ide. Kúpim si ryby, pretože práve sú. Večer asi nebudú.