.meno vily sa spája s menom významného liptovskomikulášskeho podnikateľa v garbiarskom a kožiarskom priemysle Jána Ľudovíta Pálku. Vilu si dal v rokoch 1938 až 1944 postaviť jeho syn Ján Božidar Pálka s manželkou Irenou Vierou Pálkovou, rodenou Hodžovou, dcérou ministerského predsedu Československej republiky Milana Hodžu. Rodina si však svoju elegantnú vilu užívala iba krátky čas.
Pálkova vila – ako stavbu na rohu križovatky Školskej a Kuzmányho ulíc oddávna Mikulášania volajú – zvonka zaujme rovnou strechou a červenými tehlovými obvodovými múrmi. Všetky vilky a rodinné domy v okolí majú strechy sedlové, všetky sú omietnuté a utopené v záhradách a sadoch. Okrem Pálkovej vily. Vila je postavená hlbšie v centre rozľahlého pozemku, neobklopuje ju park ani záhrada, len v lete pozorne upravovaný trávnik s niekoľkými vyrastenými brezičkami a ihličňanmi. Farebnosť briez hlavne v jeseni príjemne kontrastuje s červeňou tehlovej stavby. Funkcionalistická prísnosť vily pripomína klasické Baťove domčeky, ktoré nájdeme vo Svite či v Partizánskom. Vila dodnes pôsobí veľmi moderne, hoci vznikla takmer pred 70 rokmi. Nadčasovo pôsobivá stavba s nevtieravou eleganciou hovorí nielen o talente architektov, ktorí ju stvorili, ale najmä o kultivovanosti mikulášskej podnikateľskej rodiny, ktorá rozumela tomu, čo je dobrá architektúra.
Keď sa človek pozerá na vilu spopod privretých viečok, vďaka červeným múrom mu evokuje obrázok útulnej stavby kdesi na britskom vidieku: na trávniku však nevidieť zaparkovaný Rolls Royce, z dvier nevychádza žiadny sir v čiernom kabáte s cylindrom na hlave, dáždnikom pod ramenom a s lady v pätách. .chránená účelovosť
Autori publikácie Slávne vily Slovenska uvádzajú, že základný koncept vily načrtol ešte pražský architekt Adolf Benš, ale do konečnej podoby projekt dotiahol významný československý architekt Vladimír Karfík, ktorý prešiel školou Le Corbusiéra aj Franka Lloyda Wrighta. Neskôr sa stal šéfom Baťových ateliérov v Zlíne. Preto Pálkova vila pripomína Baťove domy.
Karfík upravil dispozíciu severného krídla vily a pripojil k nemu garáž. Vila má tri podlažia: technické vybavenie je v suteréne, obytná denná časť na prízemí, na poschodí sú spálne a hosťovská izba. Na prízemí aj na poschodí je niekoľko terás, najväčšia z nich je situovaná na východ.
Na pohľad veľkoryso navrhnutý interiér vily je v duchu funkcionalizmu rýdzo účelný. „Je pozoruhodné, ako architekti zvládli koncept pri minimálnom podiele vnútorných, komunikačních priestorov,“ uvádzajú autori publikácie Slávne vily Slovenska: „Podarilo sa (im) to vďaka centrálnej hale na prízemí, okolo ktorej sú lúčovito zoskupené hlavné obytné priestory. Bez zaujímavostí nie je ani konštrukčná stránka, pri ktorej použili typické osvedčené a ekonomické riešenia, overené na zlínskych ‚baťovských‘ realizáciách, napríklad drevené trámové stropy uložené v oceľových nosníkoch, a použitie korku ako tepelnej izolácie.“
Z Benšových kresieb je zrejmé, že od začiatku rátal s tým, že stavba bude z neomietnutého obvodového tehlového muriva. Karfík však potom na fasáde použil niektoré pre modernu netypické prvky: napríklad zuborez v tehelnej väzbe na hlavnej rímse a zdanlivo nefunkčnú, ale pôsobivo konvexnú zadnú stenu garáže. Sú to práve nenápadné detaily, ktoré túto funkcionalistickú stavbu robia zaujímavou a výnimočnou, a vďaka ktorým je dnes toto dielo pamiatkovým chráneným objektom a patrí do každej publikácie o špičkovej architektúre 20. storočia na Slovensku. Vďaka vile sa tak často pripomína aj príbeh rodiny Pálkovcov. .pohnuté osudy rodiny i vily
Rodina Pálkovcov sa oddávna venovala garbiarstvu – spracúvaním koží sa zaoberal aj prastarý otec Jána Ľudovíta Ondrej Pálka, zakladateľ najvýznamnejšej vetvy rodu, ktorý sa okrem výroby začal venovať už aj obchodovaniu. Ján Ľudovít Pálka sa odmlada pripravoval na podnikanie, ktoré začali už jeho predkovia. V roku 1901 ho otec Ján spravil spoločníkom v rodinnom podniku. Ten v deväťdesiatych rokoch 19. storočia zamestnával 72 robotníkov a 12 učňov, no v časoch konjunktúry garbiarskeho priemyslu Ján Ľudovít Pálka v Pálkovej továrni na remeň poskytol prácu vyše 130 robotníkom. Spoločnosť mala obchodné zastúpenie v Berlíne, Budapešti, Krakove, Londýne i Viedni, predajne v Brne a Prahe.
Pálka bol ako podnikateľ zaujímavý najmä tým, ako intenzívne zlaďoval svoje podnikateľské aktivity so svojím silným kresťansko-sociálnym cítením. Výsledkom bol jeho Oznam mojim robotníkom z 20. septembra 1919, ktorý bol určitým socializačným manifestom. Vďaka nemu sa robotníci stali vlastne spoločníkmi vo firme a účastníkmi na zisku spoločnosti. Pálka zaviedol pre robotníkov mnohé benefity: štipendiá, odmeny za inovácie, za kreatívny prístup k práci, platené dovolenky. V mnohom tak v sociálnej oblasti predstihol budúcu československú pracovnoprávnu legislatívu.
Socializačné procesy sa však u Pálku celkom neujali a začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia v dôsledku veľkej hospodárskej krízy Pálkov podnik zanikol. Ale myšlienky sociálnej pomoci a dobročinnosti rodina ani napriek tomu neopustila a v slovenských reáliách je tak svojím spôsobom veľmi pozoruhodná.
Pálkov syn Ján Božidar ako jediný zo súrodencov pokračoval v stopách otca a neskôr viedol v Liptovskom Svätom Mikuláši vlastný kožiarsky podnik. Od roku 1937 až do komunistického prevratu vo februári 1948 bol vo vedení Družstva pre koželužský a remenársky priemysel, ktoré spoluzakladal. Počas druhej svetovej vojny žil Ján Pálka s rodinou v exile vo Francúzsku a v USA. Odtiaľ sa vrátil krátko po vojne, aby vzápätí po komunistickom puči, v roku 1949, natrvalo s rodinou emigroval iopäť do USA.
Krásnu tehlovú vilu, ktorá bola skolaudovaná 16. júna 1944, teda neužíval dlho, v podstate ani nie tri roky. Po znárodnení sa prakticky čerstvo zabývaná novostavba tehlovej vily dostáva do rúk robotníckej triedy: objekt vďaka vhodnému riešeniu interiérov adaptovali na materskú školu a tak užívali až do začiatku deväťdesiatych rokov.
„Proces reštitúcie rodinného majetku trval takmer pätnásť rokov,“ hovorí Karol Pavlů, jeden z vnukov Jána Božidara Pálku, ktorý rodinný majetok Pálkovcov spravuje. Od roku 1995 v Pálkovej vile sídlilo Krízové stredisko Pálkovo centrum, zamerané na prevenciu závislostí a rizikových správaní mládeže. Silné sociálne cítenie sa teda v rodine pestovalo aj naďalej. „Škôlke i Pálkovmu centru sme objekt prenajímali buď bezplatne, alebo za symbolickú korunu, ale s podmienkou základnej údržby budovy. Bohužiaľ, nestalo sa tak, Pálkovo centrum údržbu zanedbalo, a tak sa nad jednou izbou preborila strecha a do priestorov začalo zatekať. Vyriešili to tak, že izbu jednoducho zamkli,“ vysvetľuje Karol Pavlů.
Zanedbaná tehlová vila sa pred necelými piatimi rokmi vrátila do rúk pôvodných vlastníkov – dedičov Jána Božidara Pálku a jeho manželky. Majitelia vilu zrekonštruovali podľa pôvodných plánov staviteľov a celkom vyprázdnené a do značnej miery zničené interiéry zariadili novým nábytkom a vybavením. Vila dnes slúži ako sezónne rodinné sídlo, ale majitelia svoju vilu poskytujú aj pre potreby liptovskomikulášskeho centra evanjelickej mládeže.
Pálkova vila – ako stavbu na rohu križovatky Školskej a Kuzmányho ulíc oddávna Mikulášania volajú – zvonka zaujme rovnou strechou a červenými tehlovými obvodovými múrmi. Všetky vilky a rodinné domy v okolí majú strechy sedlové, všetky sú omietnuté a utopené v záhradách a sadoch. Okrem Pálkovej vily. Vila je postavená hlbšie v centre rozľahlého pozemku, neobklopuje ju park ani záhrada, len v lete pozorne upravovaný trávnik s niekoľkými vyrastenými brezičkami a ihličňanmi. Farebnosť briez hlavne v jeseni príjemne kontrastuje s červeňou tehlovej stavby. Funkcionalistická prísnosť vily pripomína klasické Baťove domčeky, ktoré nájdeme vo Svite či v Partizánskom. Vila dodnes pôsobí veľmi moderne, hoci vznikla takmer pred 70 rokmi. Nadčasovo pôsobivá stavba s nevtieravou eleganciou hovorí nielen o talente architektov, ktorí ju stvorili, ale najmä o kultivovanosti mikulášskej podnikateľskej rodiny, ktorá rozumela tomu, čo je dobrá architektúra.
Keď sa človek pozerá na vilu spopod privretých viečok, vďaka červeným múrom mu evokuje obrázok útulnej stavby kdesi na britskom vidieku: na trávniku však nevidieť zaparkovaný Rolls Royce, z dvier nevychádza žiadny sir v čiernom kabáte s cylindrom na hlave, dáždnikom pod ramenom a s lady v pätách. .chránená účelovosť
Autori publikácie Slávne vily Slovenska uvádzajú, že základný koncept vily načrtol ešte pražský architekt Adolf Benš, ale do konečnej podoby projekt dotiahol významný československý architekt Vladimír Karfík, ktorý prešiel školou Le Corbusiéra aj Franka Lloyda Wrighta. Neskôr sa stal šéfom Baťových ateliérov v Zlíne. Preto Pálkova vila pripomína Baťove domy.
Karfík upravil dispozíciu severného krídla vily a pripojil k nemu garáž. Vila má tri podlažia: technické vybavenie je v suteréne, obytná denná časť na prízemí, na poschodí sú spálne a hosťovská izba. Na prízemí aj na poschodí je niekoľko terás, najväčšia z nich je situovaná na východ.
Na pohľad veľkoryso navrhnutý interiér vily je v duchu funkcionalizmu rýdzo účelný. „Je pozoruhodné, ako architekti zvládli koncept pri minimálnom podiele vnútorných, komunikačních priestorov,“ uvádzajú autori publikácie Slávne vily Slovenska: „Podarilo sa (im) to vďaka centrálnej hale na prízemí, okolo ktorej sú lúčovito zoskupené hlavné obytné priestory. Bez zaujímavostí nie je ani konštrukčná stránka, pri ktorej použili typické osvedčené a ekonomické riešenia, overené na zlínskych ‚baťovských‘ realizáciách, napríklad drevené trámové stropy uložené v oceľových nosníkoch, a použitie korku ako tepelnej izolácie.“
Z Benšových kresieb je zrejmé, že od začiatku rátal s tým, že stavba bude z neomietnutého obvodového tehlového muriva. Karfík však potom na fasáde použil niektoré pre modernu netypické prvky: napríklad zuborez v tehelnej väzbe na hlavnej rímse a zdanlivo nefunkčnú, ale pôsobivo konvexnú zadnú stenu garáže. Sú to práve nenápadné detaily, ktoré túto funkcionalistickú stavbu robia zaujímavou a výnimočnou, a vďaka ktorým je dnes toto dielo pamiatkovým chráneným objektom a patrí do každej publikácie o špičkovej architektúre 20. storočia na Slovensku. Vďaka vile sa tak často pripomína aj príbeh rodiny Pálkovcov. .pohnuté osudy rodiny i vily
Rodina Pálkovcov sa oddávna venovala garbiarstvu – spracúvaním koží sa zaoberal aj prastarý otec Jána Ľudovíta Ondrej Pálka, zakladateľ najvýznamnejšej vetvy rodu, ktorý sa okrem výroby začal venovať už aj obchodovaniu. Ján Ľudovít Pálka sa odmlada pripravoval na podnikanie, ktoré začali už jeho predkovia. V roku 1901 ho otec Ján spravil spoločníkom v rodinnom podniku. Ten v deväťdesiatych rokoch 19. storočia zamestnával 72 robotníkov a 12 učňov, no v časoch konjunktúry garbiarskeho priemyslu Ján Ľudovít Pálka v Pálkovej továrni na remeň poskytol prácu vyše 130 robotníkom. Spoločnosť mala obchodné zastúpenie v Berlíne, Budapešti, Krakove, Londýne i Viedni, predajne v Brne a Prahe.
Pálka bol ako podnikateľ zaujímavý najmä tým, ako intenzívne zlaďoval svoje podnikateľské aktivity so svojím silným kresťansko-sociálnym cítením. Výsledkom bol jeho Oznam mojim robotníkom z 20. septembra 1919, ktorý bol určitým socializačným manifestom. Vďaka nemu sa robotníci stali vlastne spoločníkmi vo firme a účastníkmi na zisku spoločnosti. Pálka zaviedol pre robotníkov mnohé benefity: štipendiá, odmeny za inovácie, za kreatívny prístup k práci, platené dovolenky. V mnohom tak v sociálnej oblasti predstihol budúcu československú pracovnoprávnu legislatívu.
Socializačné procesy sa však u Pálku celkom neujali a začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia v dôsledku veľkej hospodárskej krízy Pálkov podnik zanikol. Ale myšlienky sociálnej pomoci a dobročinnosti rodina ani napriek tomu neopustila a v slovenských reáliách je tak svojím spôsobom veľmi pozoruhodná.
Pálkov syn Ján Božidar ako jediný zo súrodencov pokračoval v stopách otca a neskôr viedol v Liptovskom Svätom Mikuláši vlastný kožiarsky podnik. Od roku 1937 až do komunistického prevratu vo februári 1948 bol vo vedení Družstva pre koželužský a remenársky priemysel, ktoré spoluzakladal. Počas druhej svetovej vojny žil Ján Pálka s rodinou v exile vo Francúzsku a v USA. Odtiaľ sa vrátil krátko po vojne, aby vzápätí po komunistickom puči, v roku 1949, natrvalo s rodinou emigroval iopäť do USA.
Krásnu tehlovú vilu, ktorá bola skolaudovaná 16. júna 1944, teda neužíval dlho, v podstate ani nie tri roky. Po znárodnení sa prakticky čerstvo zabývaná novostavba tehlovej vily dostáva do rúk robotníckej triedy: objekt vďaka vhodnému riešeniu interiérov adaptovali na materskú školu a tak užívali až do začiatku deväťdesiatych rokov.
„Proces reštitúcie rodinného majetku trval takmer pätnásť rokov,“ hovorí Karol Pavlů, jeden z vnukov Jána Božidara Pálku, ktorý rodinný majetok Pálkovcov spravuje. Od roku 1995 v Pálkovej vile sídlilo Krízové stredisko Pálkovo centrum, zamerané na prevenciu závislostí a rizikových správaní mládeže. Silné sociálne cítenie sa teda v rodine pestovalo aj naďalej. „Škôlke i Pálkovmu centru sme objekt prenajímali buď bezplatne, alebo za symbolickú korunu, ale s podmienkou základnej údržby budovy. Bohužiaľ, nestalo sa tak, Pálkovo centrum údržbu zanedbalo, a tak sa nad jednou izbou preborila strecha a do priestorov začalo zatekať. Vyriešili to tak, že izbu jednoducho zamkli,“ vysvetľuje Karol Pavlů.
Zanedbaná tehlová vila sa pred necelými piatimi rokmi vrátila do rúk pôvodných vlastníkov – dedičov Jána Božidara Pálku a jeho manželky. Majitelia vilu zrekonštruovali podľa pôvodných plánov staviteľov a celkom vyprázdnené a do značnej miery zničené interiéry zariadili novým nábytkom a vybavením. Vila dnes slúži ako sezónne rodinné sídlo, ale majitelia svoju vilu poskytujú aj pre potreby liptovskomikulášskeho centra evanjelickej mládeže.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.