Väčšiu časť budúceho týždňa strávim v Groningene, kde sa každoročne hneď po Troch kráľoch koná festival Eurosonic. Stretávajú sa tam európski promotéri, agenti, organizátori festivalov a novinári, cez deň popíjajú kávu a debatujú, v noci počúvajú hudbu v krásnych groningenských kluboch.

Slovenská dokumentaristka Zuzana Piussi je podľa .týždňa jednou z kultúrnych osobností roka. Už dávno sa u nás nehovorilo o slovenskom filme tak ako v prípade jej posledných dokumentov.

Keď sa skončilo polouzavreté premietanie filmu Od Fica do Fica, zaznel vrelý a zaslúžený potlesk. Mne tlieskať nešlo. Zopár minút som v plnej sále pozeral do prázdna, až mi napadla zvláštna vec.

Možnosť väzenia pre Zuzu Piussi, rozsudok v prospech Harabina v kauze jeho známosti s dílerom Sadikim a povinnosť Michala Kováča ospravedlniť sa Lexovi sa takmer nedajú komentovať. Je to hnus.

...bolo možné vidieť na tohtoročnom filmovom festivale dokumentárnych filmov Jeden svet. Stále je tu veľa neprávosti, chudoby, útlaku, hnusných vecí, za ktorými stojí človek – on ich spôsobuje, on ich vymýšľa, on ich realizuje, ale človek nimi aj trpí, naňho dolieha ich krutosť.

Z blata do kaluže sme sa dostali. Alebo, inými slovami, rovnomenne s názvom nového filmu Zuzany Piussi, od svitu do mrku sa potácame už niekoľko rokov Od Fica do Fica. A je to potácanie tristné. Nedôstojné. Rozčuľujúce. Nerozumné. A na dne ešte stále nie sme.

Čo je to ľudská identita? Celostná kvalita duševného a duchovného života, kvalita poznania, citu a vôle, zahŕňajúca odpovede na otázky o tom, aký človek je, čo od života chce, na čom mu záleží, čomu verí, k čomu sa cíti byť príslušný. Identitu vedome nachádzame kdesi v puberte, ale pretvárame ju a bojujeme o ňu vlastne až do posledných svojich dní.