Zabudnutý holokaust. Ten uskutočnený na Rómoch. Porrajmos – požieranie, deštrukcia. Alebo aj samudaripen – masové vyvražďovanie, genocída. V niečom sa podobá na šoa, v niečom je to iné. Poľská novinárka Lidia Ostałowska v knihe Akvarely pre Mengeleho kladie otázky, razí výkričníky.

Nová divadelná hra Ver(ej)ný milenec už od 20. apríla! Následne sa presunie na celoslovenské turné.

Kauza SOZA versus Spievajúce Horehronie odhaľuje zlé zákony a nedostatok citu pre mieru.

Hudobník Marián Greksa o SOZA, Repčíkovi a Maďaričovi.

Môj facebookový “friend” si dnes zavesil status: Vyhrali sme! Pod neho priložil správu zo sme.sk, že Vladimír Repčík odstúpil z postu riaditeľa Slovenského ochranného zväzu autorského (SOZA). Napriek tomu, že som v posledných mesiacoch často krútil hlavou nad tým, čo tento chlapík so „SZMáckym kukučom“ vyvádza, nemám pocit, že by mi nejak extra odľahlo.

Riaditeľ Slovenského ochranného zväzu autorského SOZA, dirigent, skladateľ a producent Anton Popovič pri zmienke o oslavách 17. novembra s úsmevom hovorí, že si pripadá ako instantný revolucionár v prášku, ktorého raz za rok zalejú, aby na chvíľu „nabobtnal“.

V literatúrach východoeurópskych národov silnie klub mladých spisovateliek, ktoré sa vracajú do bolestivých území minulosti bez bázne a zbytočných ohľadov. Sofi Oksanen môže byť čestnou predsedníčkou tohto klubu.

Hovorili sme tomu ostrovy pozitívnej deviácie. Boli to ľudia, ktorí sa správali inak ako väčšina – v prostredí, kde „práca nebola zajac“, kde „kto nekradne, okráda svoju rodinu“, kde platilo „drž hubu a krok“… žili, ako keby naokolo nevládol všeobecný marazmus. Prežívali v oficiálnych štruktúrach, v šedej zóne, v paralelnej kultúre, v disente. Nepozerali na profit, nekradli, nedržali hubu. To označenie „ostrovy pozitívnej deviácie“ vymyslel tuším Martin Bútora. Alebo Soňa Szomolányi? Bolo to už dávno.

Podivuhodné monumentální svědectví, Bůh a člověk hledající smysl, zdánlivě jen pouhých sedmdesát stránek dialogu o víře a psychoterapii, o spáse a psychickém uzdravení, o Církvi a židech po šoa, o bibli a racionalitě mezi vídeňským psychiatrem Viktorem Franklem a izraelským religionistou Pinchasem Lapidem. Dvouhlas tazatelů naznačuje životní prostor lidské naděje, jde o postoj, o čin a nikoli o řeckou symetrii buď a nebo. Můžeme jen tušit, proč tahle zneklidňující knížka čekala dvacet let na vydání.

Posledné dni fašiangu. Čas veselosti a skvelá príležitosť nezabudnúť, že život pozná aj radosť. Pre minipobavenie chcem uviesť epizódku z detskej omše, kde som vysvetľoval šieste Božie prikázanie: nezosmilníš. Pýtal som sa detí, či vôbec vedia, čo znamená takéto slovíčko. Odpovedala mi tretiačka Sofia: „Ja viem, čo to znamená, ale nechcem to tu pred deťmi rozoberať.“