Univerzita Janka Pukoslava Hokejku vznikla v hlave Petra Rafaja v roku 1999, reálne ju FSH akreditovala o rok neskôr. Odvtedy prešlo 12 rokov. Na začiatku škola nemala žiadneho profesora a dokonca ani docenta. Každý, kto chcel akademicky postupovať, musel vypracovať prácu a tú obhájiť na verejných obhajobách s často búrlivými diskusiami. Vrátane prezidenta FSH. Momentálne má univerzita vedeckú radu, zloženú z troch profesorov a štyroch docentov, tí tu pracujú exkluzívne. Školu zatiaľ ukončili len traja študenti, Aďa Lojdová, Martin M?ller a Peter Pertuf.

Je to strašne, ale naozaj strašne dôležité. Je strašne dôležité prinášať dobré správy, nie na zaslepenie, ale na otvorenie očí. Lebo tá slepota v tejto krajine je umelá. Nevychádza z pravdy. Modifikuje ju, násobí na entú, nezopdpovední ľudia priložia polienko do ohňa a už to máme. Neznášanlivosť, ktorá sa zdá strašne neškodná a normálna. Za vtipy o Cigánoch sa predsa nevraždí. Je predsa normálne deťom hovoriť, aby sa s Cigánčatami nehrali. Je normálne chytiť si kabelku, keď prejde okolo Róm. Je normálne nepodať pomocnú ruku, je normálne ešte po tej nastrčenej aj podupať. Strašne dobre sa to celé médiám predáva. Tak sa dobre predáva, keď prichytia celebritu s niekým nevhodným. Predáva sa totiž zlo. V správach, v tlači, všade.

John Cage patrí k nemnohým osobnostiam moderného umenia, bez ktorých by bol svet iným – nielen hudobný či umelecký svet, ale svet, ktorý zakúšame každým dňom... Svojimi otvorenými a nekonvenčnými postojmi ovplyvnil generácie umelcov po celom svete.

Wittgensteinov výrok, sploštený už pomaly na floskulu, „O čom nemôžeme hovoriť, o tom treba mlčať“ nás ponecháva akoby v absolútnom tichu pred tým, čo presahuje naše verbálne schopnosti. Bol to John Cage, jeden z najoslobodzujúcejších duchov 20. storočia, kto zistil, že žiadne absolútne ticho nejestvuje (veď aj v anechoickej komore zvukového vákua počuť zvuky vlastného žijúceho tela) a že za hranicami jazyka je vlastne priestor nekonečných možností, ktorými môže disponovať paradigmaticky inakostná hudba, transponovaná zvukmi netónovej povahy.

Hovorilo sa, že buď vyhrá človek rímskej kúrie, alebo človek jej ráznej zmeny. Nestalo sa ani jedno, ani druhé. Zvolený bol človek boží.

„herečka, speváčka a spisovateľka Dorota Nvotová…” čítam na začiatku každého článku o mne. Toto sú definície, ktoré by ma mali vystihovať. Najviac sa vždy zahanbím pri slove speváčka. Pretože spievať neviem. Vždy som si myslela, že spievam, lebo mi príde blbé, že by mal niekto iný spievať hudbu a texty, ktoré píšem ja, zo svojej duše, o svojom svete. Robí to aj Lucia Piussi a robí to dobre, aj keď tiež nevie spievať. Robí to aj Nick Cave aj Randy Newman a aj môj otec Jaro Filip.

Dominik Tatarka (14. 3. 1913 – 10. 5. 1989) patrí do základného kánonu slovenskej literatúry a kultúry dvadsiateho storočia. Toto suché konštatovanie je síce pravdivé, ale neobsažné, lebo nehovorí nič o skutočných významoch jeho diela. Len o kúsok ďalej sa dostaneme konštatovaním, že bol prozaikom, výtvarným esejistom, autorom koncepcie kultúry ako obcovania, predstavy ľudského spoločenstva ako augustínovskej Obce božej a že bol demýtizátor a zároveň tvorca nových mýtov, autor, ktorý postavil proti démonovi súhlasu démona pochybností, ale aj démona pátosu.

Sociálna spravodlivosť slúži ako argumentačné podhubie mnohých súčasných politickoekonomických debát. Čo sa však ukrýva za týmto filozofickým konceptom? O tom sme sa porozprávali s nemeckým filozofom a ekonómom Hardym Bouillonom.

Myšlienka zóny voľného obchodu medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi vzbudila na začiatku vlnu nadšenia na oboch brehoch Atlantiku. No pri bližšom pohľade zaznievajú aj legitímne námietky či pochybnosti. A neprichádzajú iba zľava.