Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tatarkov kód

.peter Zajac .časopis .osobnosť

Dominik Tatarka (14. 3. 1913 – 10. 5. 1989) patrí do základného kánonu slovenskej literatúry a kultúry dvadsiateho storočia. Toto suché konštatovanie je síce pravdivé, ale neobsažné, lebo nehovorí nič o skutočných významoch jeho diela. Len o kúsok ďalej sa dostaneme konštatovaním, že bol prozaikom, výtvarným esejistom, autorom koncepcie kultúry ako obcovania, predstavy ľudského spoločenstva ako augustínovskej Obce božej a že bol demýtizátor a zároveň tvorca nových mýtov, autor, ktorý postavil proti démonovi súhlasu démona pochybností, ale aj démona pátosu.

Tatarkovým základným životným pocitom bola úzkosť. Úzkosť, starosť, tragický údel, ničotnosť, prázdnota, absurdnosť patria k základným znakom existenciálnej imaginácie. Tatarka hľadal odpoveď na základný pocit existenciálnej úzkosti celý život. Ako tridsaťročný píše z izolácie martinského skleného vrchu  8. apríla 1943 priateľovi z univerzitných pražských štúdií Jaroslavovi Pavelkovi, žijúcemu za protektorátnou ohradou, odvolávajúc sa na knihu rusko-amerického sociológa Pitirima Sorokina Sociologické náuky prítomnosti, že všetky túžby sa dajú premietnuť do spoločenstva a vyžiť v spoločenstve ľudskej družnosti a že takéto spoločenstvo družnosti chce hľadať, lebo len v ňom si človek jeho doby môže užiť svoj tragický pocit. Hľadal takéto spoločenstvo tragicky, so širokým otvoreným gestom, po celý život.   
Práve celoživotnú, autobiografickú, do krajnosti napätú tetivu hľadania spoločenstva družnosti možno nazvať Tatarkovým kódom. Pre mladého Tatarku úzkosti a osamelosti sa ním malo stať spoločenstvo avantgardy. Pre Tatarku po roku 1948 ním bolo komunistické spoločenstvo, ktorého družnosť však bola od začiatku sebaklamom. Potom sa zmenilo na akúsi neurčitú predstavu juhoslovanských samosprávnych komún, koncom šesťdesiatych rokov sa stalo imagináciou Obce božej ako socialistického spoločenstva slobodných ľudí, a  po roku 1970 sa už ultimatívne a definitívne zmenilo na malé spoločenstvo slobodných ľudí v disente. Bola to dráha nepredstaviteľná, plná násilia, násilnosti a násilníctva, brutálna a krutá, v ktorej sa obete menili na vinníkov a vinníci na obete. V Tatarkovom prípade platilo najprv jedno a potom druhé.
Dominik Tatarka bol človekom na cestách. Jeho prózy sú zastávkami na ceste  plnej výtlkov. Prózy V úzkosti hľadania predstavujú jej tragicky úzkostnú polohu. Panna zázračnica je akýmsi snímaním masiek a ironicko-sebaironickou rozlúčkou s predstavou snovo-hravej avantgardnej družnosti. Farská republika bola pokusom skĺbiť ľudskú existenciu a veľké dejiny, signalizovala však už aj náznaky fatálneho omylu nasledujúcich Radostníkov a Družných liet, a zároveň predznačovala traktátovú rozlúčku s vlastnými ilúziami v Démonovi súhlasu. Prózy Ešte s vami pobudnúť a najmä novela Prútené kreslá sa stali návratom k „sprítomneniu intenzity životných okamihov“. Už v týchto prózach je stopovo prítomné Tatarkovo rozhodnutie vykročiť z literárnosti autobiografického písania, založeného na klasickom rozprávaní do autobiografických žánrov písačiek, fragmentárnych zápiskov, útržkov a franforcov denníkových záznamov, listov, reflexií, ako ich predstavujú texty Sám proti noci,  Písačky, Listy do večnosti a Navrávačky. Myslím, že práve tieto posledné texty, na ktorých závore dlho visela a ešte stále visí zámka najuzavretejšej časti Tatarkovho kódu, sa otvárajú do dnešnej situácie najvýraznejšie, lebo zodpovedajú jej životnému pocitu, naladeniu a atmosfére.
Je to zvláštne, ale svet slovenskej literatúry dozrieva až pri Tatarkovej storočnici k tomu, aby pochopil jeho individuálny kód, ale aj kód existenciálnej imaginácie generácie Dominika Tatarku, Františka Švantnera, Leopolda Laholu, Júliusa Barča-Ivana, žijúcej v stratenom, dnes znovu nájdenom čase.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite