Je temný stredovek a oproti sebe stoja príslušníci znepriatelených rodov. Napätie vrcholí, zrazu prásk. To nepadla hlava. Treskli dvere. Do kinosály.

Kto by si nepamätal slávnu hlášku z Jamesa Bonda – pretrepať, nemiešať – keď si objednáva svoj obľúbený drink? Pri tejto vete však idú pomaly do mdlôb všetci profesionálni barmani a skutoční vyznávači pravého martini. V podstate by sa mali striasť opovrhnutím už pri tom, keď si dotyčný pestovaný agent v dokonalom obleku zo Savile Row sadne na pol zadku k baru, pokukujúc po najbližšej ruskej agentke KGB, a začne niečo šemotiť o vodkovom martini. Vtedy sa jednoducho musí prestať točiť svet a rotujú v hroboch len všetci filmoví vyznávači skutočného suchého martini počnúc Alfrédom Hitchcockom cez Mae Westovú až po Luisa Buñuela.

Celovečerný dokument o predčasne zosnulom hokejistovi videlo už v prvý deň premietania v našich kinách takmer jedenásťtisíc divákov. Ak sa mu takto bude dariť naďalej, môže sa snímka 38 stať jedným z najúspešnejších filmov roka. Potom môžeme smelo tvrdiť, že sme taký kultúrny národ, že pred blockbustermi a umeleckými snímkami dávame v kinách prednosť kráľovskej disciplíne kinematografie – dokumentom. A nie hocijakým, ale dokumentom s názorom, ktorých ambíciou nie je zaznamenať čosi „objektívne“, nezaujato, ale účelovo a tendenčne, ako to robí napríklad demagóg Michael Moore.

Pred rokom kúpil miliardár Andrej Babiš najsilnejšie nebulvárne vydavateľstvo v Česku – spoločnosť Mafra. Krátko nato jeho strana takmer vyhrala voľby, Babiš sa stal ministrom financií. Na Slovensku ohlásila vstup do viacerých médií finančná skupina Penta. Čo sa deje v novinách, keď ich ovládnu oligarchovia?

Minulý týždeň zomrel v 87 rokoch Jiří Kovtun. Pokojný a jemný muž, ktorý písal pokojné a jemné texty. Jeho Republika v nebezpečném světě (2005) je pre niektorých najdôležitejšou štúdiou o Prvej republike. Trebárs pre mňa.

Ráno ma sestričky z vedľajšieho kláštora nadchli napínavým rozprávaním o živote narkomana Gorana z Medžugoria a jeho premene. Roky sa pokúšal o samovraždu, ale vždy sa prebral iba v nemocnici. Teraz vraj žije s guľkou v hlave v usporiadanej rodine. A je čistý.

Stále na tú Moskvu len nadávam, a tak som sa rozhodla napísať aj niečo pozitívne. A to o parku Sokolniki. Ľudia, každý park na svete ktorý som doteraz navštívila, sa môže schovať. Kvantum zelene a neuveriteľné spektrum kultúrnych vsuviek. Na pekných chodníčkoch lemovaných lavičkami stretávame rodinky, bicyklujúce sa na tých rodinných bicyklo-vozíkoch, čo sa tu dajú prenajať spolu so segwaymi a rôznymi elektrickými kolobežkami a jednokolesovými bicyklami všetkých tvarov.

Keď čítate tento článok, festival Gothoom pri jazere Tajch v Novej Bani sa už skončil. Fanúšikovia, vystupujúci umelci aj oganizátori boli spokojní, obyvatelia mesta to – dúfajme – tiež v zdraví prežili a vydržali.

Mohol zostať len ďalším alkoholikom, pospávajúcim na rohu ulice, ako toľko iných v tomto meste. Lenže on chcel, aby ho bolo počuť. Vyskočil pred kameru a dožadoval sa jedla. A tým je, rovnako ako túžbou po zmene, posadnutý celý národ. Nadšenie a dôraz, s akým volal po „žrádle“, urobilo z krátkeho videa s Juanom Carlosom, alias Pánfilom, superhit nezávislých informačných kanálov. Nepamätám si, s výnimkou videa Eliecera Ávily, kde stál proti Ricardovi Alarcónovi, žiadnu inú nahrávku, ktorá by tak rýchlo metastázovala do všetkých kútov spoločnosti.

V roku 1980 mi kamarát pustil na kotúčaku kapelu AC/DC, potom Iron Maiden, Judas Priest a Motörhead... Objavil som nový svet ako Krištof Kolumbus, keď narazil na Ameriku.