Nevyhneme sa tomu. Po Novom roku sa celý reklamný a mediálny svet spikne proti fajčiarom a apeluje na ich predsavzatia prestať fajčiť. Pred letom si svoju dávku zúfalstva musia zas užiť všetci, čo si cez zimu vypestovali pekné faldíky na tele.

Mám pocit, akoby som to už zažila. Je to ako permanentné déjà vu. Všetky tie frázy, sťažnosti a situácie sa ustavične opakujú. Aj dnes na obed som na ulici počula slová, ktoré boli priam identické s tými spred dvadsiatich rokov. Aj ten dlhý rad u mäsiara bola rovnako dlhý ako v roku 1994 alebo 2002. Znie to neuveriteľne, ale človek má pocit, akoby sa vracal a všetko to už zažil. Znovu a znovu. Jednou z tých opakujúcich sa scén je zháňanie jedla a potravín, základných vecí. Trocha oleja, jeden balíček párkov či kus mydla.

Narodil sa v ortodoxnej židovskej rodine v západolondýnskom Hammersmithe v roku 1971. Študoval na Cambridgei, dizertačnú prácu písal na tému židovského zástoja v americkom hnutí za občianske práva s dôrazom na rok 1964 a vraždy aktivistov v štáte Mississippi.

Minulý týždeň bola udelená Cena Dominika Tatarku za rok 2011. Porota udelila cenu Monogramistovi T. D., výtvarníkovi Deziderovi Tóthovi za knihu Nie som autor, som metafora. Prinášame jeho „tatarkovskú reč“, ktorá odznela po prebratí ceny.

Vykrádanie, likvidovanie vojnových hrobov, ale aj starostlivosť o ne. Taká je slovenská realita takmer sto rokov od vypuknutia prvej svetovej vojny. Severovýchodné Slovensko stráca aj nachádza časti svojej histórie.

Všimol som si to už pred niekoľkými rokmi, keď som sa svojim poľským priateľom v Gazete Wyborcze zmienil, že 8. mája máme voľno. „A čo to máte za sviatok?“ pýtali sa trochu nechápavo. „Predsa koniec druhej svetovej vojny,“ odpovedal som. „A to vy máte ako štátny sviatok?“ dostal som ďalšiu otázku. Poliaci totiž ôsmeho aj deviateho mája (to slávia víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne Rusi) idú normálne do práce. Pretože Poliaci majú pocit, že ôsmeho ani deviateho mája nemajú čo oslavovať. Majú pocit, že vojnu nielenže nevyhrali, ale že sa pre nich v máji 1945 ani neskončila.

Pamätám si to presne. Sedím u otca v kancelárii a pozerám si trojhodinovú videopásku plnú klipov. Je druhá polovica osemdesiatych rokov, speváci majú strašné účesy, všetko rozmazané a ružové, romantické... Keď tu zrazu sa na roztrasenej, stokrát prehratej páske objaví trojica chalanov.

Prečítal som si Výzvu Teologického fóra na Slovensku za obnovu cirkvi z 3. marca tohto roku. Potom som si prečítal rozhovor predsedu Teologického fóra a farára v Devínskej Novej Vsi Karola Moravčíka, ktorý poskytol redaktorovi Imrichovi Gazdovi a ktorý bol publikovaný na portáli Svet kresťanstva.

S britskou televíznou seriálovou tvorbou máme síce sporadickú, ale o to vrúcnejšiu skúsenosť. Milovali sme Randalla a Hopkirka, Profesionálov (tých z CI 5, nie zo slovenského malomesta) poznáme odpredu, odzadu, o Makepeaceovej máme dokonca popovú pieseň, Lutherom nedávno zahviezdila Jednotka a isto by sme našli zopár ďalších kúskov. Aj vďaka progresívnej ČT 2 a neskôr i ďalším českým televíziám máme od začiatku deväťdesiatych rokov aký-taký prehľad aj o britcome: Červený trpaslík, Čierna zmija, Tenká červená línia, Mladí v partii, Black Books, atď.

Vedela som, že po ňom pôjdu. Od prvého momentu, keď som s ním, José Danielom Ferrerom, telefonicky hovorila, bolo jasné, že tento muž je niečím mimoriadny. Krátko po tom sme sedeli u nás doma a môj prvý dojem sa iba potvrdil. Vonku padla noc, ale tento muž z Palmarito de Cauto nám hovoril o rokoch, čo strávil vo väzení od Čiernej jari v roku 2003 do polovice roku 2011.