Tento rok nebol výnimočný. Všetko kľúčové, čo sa dialo na Slovensku aj vo svete, malo svoj pôvod v rokoch minulých. Pre mňa osobne však bola výnimočná jedna obava a jeden experiment.

Už sa mi ťažko píšu listy. Podobám sa mladým, ktorí už vôbec nepíšu. Len ja neposielam ani SMS. Po Veľkej noci som si vydýchol, že to mám za sebou. Uprostred mojej spisovateľskej dovolenky, 15. augusta, keď si v rodine pripomíname odchod nášho otca do večnosti a s Máriou náš domov, sa mi snívalo, že som pri nočnej lampe na posteli ležal v akejsi veľkej hale a premýšľal, čo vám napísať k Vianociam. Vedel som, že má prísť moja matka. Keď som za dverami začul blížiace sa kroky, zhasol som lampu a predstieral, že spím.

Pred tromi mesiacmi zomrel Silvester Krčméry, náš najväčší disident, muž, ktorý v roku 1954 komunistom pred súdom povedal: „Vy máte moc, my máme pravdu!“

Do slovenských kín prichádza film Dozvuky (Pokłosie). V Poľsku vyvolal mnoho polemík a diskusií. Aj my by sme si tento film mali pozrieť. A nielen preto, že v ňom hrá Zuzana Fialová.

Moja babička stále hľadala svoje okuliare. Išlo nás z toho poraziť. „Deti, neviete, kde mám zasa okuliare?” pýtala sa a šmátrala. Bez okuliarov sa okuliare ťažko hľadajú. Boli hrubé, kostené, zlepené lepiacou páskou na pravom kĺbe. Bledohnedé. Keď nedržala páska, prišiel na rad leukoplast. Babičke okuliare často padali nabok, ale jej to nevadilo. Čítať sa s nimi dalo. Často sme sa jej pýtali, či nechce nové okuliare. „Netreba, vravievala. Veď čítať sa s nimi dá.” Vyzerala smiešne, ale bola to naša milovaná babička, a tie dolámané okuliare k nej tak nejako patrili.

Odkedy si cez brucho nevidím na špičky nôh, chodí k nám teta upratovačka. A vždy večer predtým, ako má prísť, začnem upratovať, lebo mám pocit viny. Ale ona je úplná profesionálka. Veselá pani v stredných rokoch, krátke blond vlasy, robustné telo, suchá koža na rukách a absolútne jasný názor na všetko. Príde vždy v utorok o pol desiatej ráno, plná energie (a to má za sebou vyše hodinovú cestu autobusom a metrom), ja sa lenivo zvíham z postele, motá sa mi hlava, a cítim sa ako úplný idiot, lebo táto pani, čo by mi mohla byť mamou, tu stojí celá pripravená, usmiata, a spúšťa svoj ranný monológ, kým ja nič nevládzem, a keby som aj vládala, tak by sa mi prosto len nechcelo.

Ťah predsedu Fica smerom ku vyštvaniu súkromných poisťovní zo zdravotníctva sa dá vyjadriť len podobenstvom o hlave a múre. Po tom, čo na arbitrážach pre „zákaz zisku“ prehral Slovenskej republike už takmer 50 miliónov eur – vrátane nákladov na honoráre právnych kancelárií, čo je polovica tejto sumy – by sa dalo ako minimum očakávať, že s Pentou a Achmeou si prestane páliť prsty.

„I Have A Dream,“ povedal dávno vo Washingtone King a jeho sen nadobúda čoraz reálnejšie farby. „Mám fantastický sen a ten mi pomôže prejsť realitou,“ zaspieva neskôr ABBA. „Mám sen,“ chcem dnes napísať ja. A chcem ho dať do súladu s Božím snením o človeku.

Centrální banky ve vyspělém světě provádějí od roku 2008 zcela bezprecedentní peněžní politiku. Snižují úrokové sazby k nule, nakupují kdejaké cenné papíry v nepředstavitelných kvantech, poskytují novou likviditu bankám či intervenují proti vlastním měnám. Zkrátka, chrlí nová a nová kvanta peněz a navyšují své bilance tempy, která berou dech. Mnozí se proto ptají: když máme tolik nových peněz, kam se poděla inflace?

Odklad namiesto riešení Americká federálna vláda zase funguje. Ako sa dalo predpokladať, republikáni ustúpili a pristali na dohodu s Bielym domom. Vláda tak bude mať financie do 15. januára, USA si môže požičiavať do 7. februára (a aj istý čas potom, ak využije núdzové opatrenia).