Česká filmová a televízna akadémia udelila svoje výročné ceny po prvý raz v roku 1993. Český lev sa stal prestížnym ocenením, ktoré sme západným priateľom bývalého spoločného štátu, v čase, keď slovenská kinematografia symbolizovala čoraz vágnejší pojem, úprimne závideli.

Prvý raz som ich videla pospolu na verejnej debate po projekcii filmu Zuzany Piussi Anjeli neplačú. Pavel Branko síce jemne a slušne, ale nešetril kritikou; Piussi – to síce skrývala, ale pôsobila napäto a sklamane.

Túlať sa mesiac po Holandsku s fotoaparátom na krku bola výzva. Výzva, ktorú som neodmietol a spravil som dobre. Výzva, ktorú by som si ešte aspoň raz rád zopakoval.

Keď sme pred voľbami v .týždni písali, ako by sa mala pravica správať, aby spolu s Maďarmi vyhrala po 20 rokoch voľby inak než náhodou, netušili sme, že 12. júna sa to v podstate podarí. Pravica prvý raz vyhrala bez toho, že by za svoj osud vďačila veľkému množstvu prepadnutých hlasov z nepriateľského tábora.

Mám rád predvolebný čas. Páči sa mi, ako sa veci vyjasňujú. Páči sa mi, ako sa väčšinou potvrdí, že kto bol za prostitúta raz, je ním aj druhý raz, kto spieval komunistom, ten im o dvadsať rokov zaspieva rád znova, kto spieval Mečiarovi, rád zaspieva Ficovi čiže Mečiarovi v mladšom vydaní. Som rád, že v tomto napríklad taký Pavol Hammel nesklamal a potvrdil svoju povesť.

Nemyslite si, že je to hračka, keď chce byť človek sviňa. Slušný človek to má jednoduché. Na to, aby ho považovali za slušného, nemusí robiť skoro nič. Možno raz za čas chodiť do kostola. Slušný človek sa slušne oblieka. To je kumšt? Slušný človek sa stará o rodinu.

Mal som a stále mám rád mnohé piesne od skupiny Elán. Hlavne tie staršie. Mnoho mojich priateľov vôbec nechápe prečo. Vždy mi však prekážali výroky muža, ktorý ten Elán stelesňuje.

Takmer denne vidím urastených izraelských otcov a sebavedomé izraelské mamy, ako nútia svoje deti robiť rôzne kaskadérske kúsky na detských preliezačkách a ako sa hnevajú, keď ich deti plačú pre také tie bežné detské dôvody na slzy. Viem, prečo to – či už cielene, alebo povedome – robia. Ich dcéry a synovia budú raz vojaci.

Keď vystúpim z rozsypaného mercedesu, do ktorého nás taxikár napchal šíestich aj s batožinami, cítim sa ako v rozprávke z produkcíe STV z 80. rokov. Už-už musí spoza níektoreho stánku vybehnúť Jozef Dóczy s turbanom a začíernenou tvárou a ponúknuť nám figy, datle, vzácne šperky a drahé koberce. Vskutočností som prvý raz v Afríke, v Maroku, v 15. storočí.

...a kľúč nechá pod rohožkou“, spieva sa vo finále nádhernej piesne Milana Lasicu, Jara Filipa a Júliusa Satinského. Volá sa Už to máme za sebou a tak názov, ako aj citované verše sa k téme apokalypsy náramne hodia. Akurát ten kľúč azda ani nebude treba pod rohožkou odkladať, až to raz príde, nezostane nik, kto by ho tam našiel.