Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prípad Gilada Šalita

.jana Shemesh .časopis .týždeň vo svete

Takmer denne vidím urastených izraelských otcov a sebavedomé izraelské mamy, ako nútia svoje deti robiť rôzne kaskadérske kúsky na detských preliezačkách a ako sa hnevajú, keď ich deti plačú pre také tie bežné detské dôvody na slzy. Viem, prečo to – či už cielene, alebo povedome – robia. Ich dcéry a synovia budú raz vojaci.

Vojaci neplačú a neboja sa. Taký je tu spoločenský úzus. Jeho súčasťou je aj názor, že pre vlasť treba obetovať veľa. Aj vlastné deti, ak to bude nevyhnutné. Hoci prívržencov tejto myšlienky v Izraeli ubúda, stále je silná. A takou bude, kým si Izrael s pomocou skutočných priateľov nevyrieši svoje susedské vzťahy tak, aby bolo na obete zbytočné myslieť.
.transformácia Izraela
Občas, keď vidím, ako sa tu rodičia pretekajú v predvádzaní toho, akým hrdinom je ich dieťa, spomeniem si na desiatnika Gilada Šalita. Chalana v okuliaroch, ktorého už štyri roky a pár týždňov k tomu držia v zajatí v pásme Gazy. Nepoznám ho osobne, hoci dúfam, že raz sa stretneme. Z toho, ako krehko vyzerá, ako o ňom hovoria jeho rodičia, súrodenci a spolužiaci, mi vychádza, že nejaký macho veru nie je. Skôr pôsobí ako tichý, premýšľavý mladík. Ale aj ako mladík, ktorého vychovali v presvedčení, že pre vlasť treba urobiť veľa. Až tak veľa, že je to nad naše limity.
Ak by totiž Gilad Šalit neveril vo vlasť, asi by sa napriek nie príliš dobrému zdravotnému posudku nebol tlačil do bojových jednotiek. Hoci mohol sedieť v kancelárii, presadil si, aby ho zobrali do bojových jednotiek. Tak sa dostal k pásmu Gazy a tam si naňho počkal jeho osud. Jeho tragédiou je, že jeho osudom sa stali palestínski teroristi.
To, čo nasledovalo, je nešťastný príbeh plný zmarených nádejí, ľudských a politických chýb, agónie matky a otca, nekonečných diskusií a pokazených vyjednávaní. Ale je to aj príbeh o ľudskej solidarite, o kampani s neistým koncom a s poznaním, že Izrael sa transformuje z krajiny, kde bol štát a spoločenstvo nad všetkým, na krajinu, kde sa začína uvažovať o jednotlivcovi. Lebo keď zachrániš jedného človeka, ako keby si zachránil svet...
.podľa islamských hodnôt
V stane neďaleko úradu izraelského premiéra Benjamina Netanjahua už niekoľko dní pobývajú Šalitovi rodičia Aviva a Noam. Chcú tam žiť, kým sa ich syn nevráti z Gazy. Šance, že to bude skoro, sú podľa oficiálnych zdrojov malé. Čo sa deje neoficiálne, nevedno. Vyjednávania s Hamasom, ktorý za Šalita požaduje prepustenie tisícky palestínskych väzňov (od bežných kriminálnikov po teroristických vrahov izraelských občanov), viaznu. Premiér Netanjahu vyhlasuje, že Izrael je pripravený zaplatiť za svojho občana vysokú cenu, ale zase nie príliš vysokú. Na verejnosť sa vypúšťajú a potom spakruky dementujú správy o tom, že vyjednávania s Hamasom teraz povedú bývalí americkí prezidenti Carter a Clinton. A takto je to stále dokola. Už štyri roky.
K tomu si pripočítajme vedomie, že tí, čo držia Gilada v zajatí, dodržiavajú len tie pravidlá, ktoré sa im hodia. Hamas nepovolil Červenému krížu ani jednu návštevu svojho zajatca, nikdy riadne neinformoval o jeho zdravotnom stave, odmietol mu doručiť okuliare, na svetlo sveta pustil zopár Šalitových listov a audionahrávku. V nej Šalit vyzýval židovský štát, aby súhlasil s prepustením palestínskych väzňov. Až keď Izrael prepustil dvadsať palestínskych väzenkýň, nakrútil Hamas video, na ktorom pochudnutý Šalit z papiera čítal, ako dobre sa k nemu správajú jeho únoscovia. To bolo na jeseň minulého roka. Toto všetko Hamas označuje za slušné správanie sa k zajatcovi. Presne podľa „islamských hodnôt“, povedal jeden z lídrov Hamasu.
.osamotení rodičia
Šalit tiež v zajatí teroristov prežil izraelskú vojenskú operáciu proti Hamasu na prelome rokov 2008 a 2009. Vtedy existovali veľmi reálne obavy, že Šalita niekto z pomsty zabije, prípadne že ho dajú do jednej z budov ostreľovaných Izraelom.              
V tomto všetkom boli a sú Aviva a Noam úplne osamotení. Do ich stanu raz za čas nakukne nejaký politik, ktorý potrebuje ukázať, ako sa stará o osud malého vojačika. Ani jeden im nesľúbil nič konkrétne. Šalitovci však majú za štyri roky súhlasného a chápavého pokyvovania hláv lídrov dosť. Z týchto dvoch plachých, skromných ľudí sa za to obdobie stali manažéri aj hovorcovia kampane za oslobodenie syna. Lobujú v krajinách, kde ich chcú počúvať, obracajú sa na ľudskoprávne spolky, záujmové skupiny, médiá.
Hlavne pre Avivu bolo ťažké stať sa verejnou osobou, doprosovať sa toho, čo je pre mnohých také samozrejmé, teda toho, že jej syn nebude hniť niekde u hrdlorezov v Gaze. Štát jej však nedal inú šancu. Ak chce svojho syna ešte vidieť, nezostáva jej iné, ako vystupovať na pódiá a hovoriť, žiť v stane, zanedbávať svoje ostatné deti a ukazovať svetu, že ešte nie je zlomená.
.výmeny za telá
Lebo aj to je tunajší spoločenský úzus. Sú Izraelčania, ktorí vám bez mihnutia oka povedia, že Šalitovci to už preháňajú, že sú všade, že sa majú zmieriť s tým, že s teroristami sa nevyjednáva a že je nepredstaviteľné, aby za jedného muža Izrael prepustil na slobodu tisíc. A nie sú to len príbuzní obetí teroristických útokov, u ktorých je odmietanie výmeny Šalita za palestínskych väzňov úplne pochopiteľné, aj keď, Bože odpusť, v zásade kruté. 
Argument, že s teroristami sa nevyjednáva a že ústupky prinášajú riziko ďalších únosov, je tiež pravdivý, ale Izrael svoje pravidlo o vyjednávaní s militantmi niekoľkokrát porušil. A teroristov a chladnokrvných vrahov detí  prepustil „len“ za mŕtve telá svojich vojakov.
Keď v rokoch 2006 až 2008 lobovala Karnit Goldwasser za návrat svojho muža a jeho kolegu, ktorých Hizballáh uniesol do Libanonu, spomínala, ako jej ľudia vyčítali, že sa pretŕča pred obrazovkou. Fotogenická a výrečná Karnit zmobilizovala naozaj takmer všetkých a jej Udi sa vrátil domov. Síce „len“ v truhle a „len“ na to, aby ho slušne pochovali a ona aby dostala osvedčenie, že je vdovou. 
Aktivistka Goldwasser vtedy totálne prebila imidž ženy izraelského vojaka, ktorá pokorne čaká doma a nechá na mocných, aby konali. Keby nebolo jej odhodlania (aj keď to bol len jeden z faktorov celého obchodu s Hizballáhom), žila by ako Tammy Arad, manželka, či skôr zrejme už vdova po v Libanone väznenom izraelskom pilotovi Ronovi Aradovi. Keď Rona v roku 1986 dostal Hizballáh, kampane sa v Izraeli ešte nenosili. Tammy vypisovala, prosila, žiadala o prijatie u politikov, založila nadáciu. Karnit mala internet, mobil a nové televízne stanice. A áno, teraz pre tých zlomyseľných: Karnit v súčasnosti spolumoderuje program v izraelskej televízii. 
Ak Šalitovci nechcú, aby sa Gilad stal Ronom Aradom 21. storočia, musia sa správať ako Karnit Goldwasser. Otravovať, burcovať a nenechať celú kauzu zaspať. A konať, kým je izraelská verejnosť náchylná na dohodu s Hamasom. Podľa prieskumov verejnej mienky by si viac ako 60 percent Izraelčanov vedelo predstaviť, že by Šalita vymenili za palestínskych teroristov. Spor je teraz o tom, za ktorých, a je jasné, že predstavy Izraela a Hamasu len ťažko nájdu spoločný prienik.
.čo dáva štát naspäť?
Aviva a Noam Šalitovci vychovali svoje deti ako dobrých vlastencov. Ich syn veril vo svoj štát a v jeho armádu, keď narukoval do jednotky, ktorá bola nad jeho limit. Teraz im ich vláda (a nielen súčasná Netanjahuova a jej predchodkyne) ukazuje chrbát. Ľudí, ktorí to považujú za nespravodlivé, je väčšina, ale stále hlasno sa prejavujú aj tí, čo od Šalitovcov nepriamo žiadajú ďalšiu obeť. Obeť najvyššiu. Vždy sa nájdu aj hlboko oprávnené, logické, bezpečnostné, politické aj ľudské dôvody, prečo nekapitulovať pred podmienkami, ktoré Izraelu dáva Hamas. 
Ak však mocný štát Izrael nie je schopný svojho občana dostať domov živého inak ako vyjednávaním s teroristami, mali by racionálne dôvody ustúpiť ľudskosti. Gilad, Aviva a Noam Šalitovci by mali dostať od štátu to, čo doň vložili. Teda všetko, čo mali. Svoje životy. Také, aké žili pred 25. júnom 2006.
Je jasné, že návrat Šalitovcov do normálu mnohí oplačú. Ak však Izrael naďalej chce, aby jeho matky a otcovia vychovávali svoje deti ako vlastencov a ľudí ochotných robiť niečo pre spoločenstvo, mal by ustúpiť v mene jedného svojho občana. Závisí už len od Izraela, či dohodu s diablom dosiahne čo najmenej bolestne. Má na to prostriedky, múdrych aj odvážnych ľudí vo svojich službách. A ešte stále aj podporu verejnosti. Rodín, ktoré Izraelu vychovávajú nových vojakov a vojačky. To, čo sa stalo Šalitovcom, sa môže stať každému. Málokto by však uniesol to, čo sa kladie na Šalitovcov. Stratu dôvery vo vládu a politikov môže prevážiť solidarita tisícok neznámych. Ale konečné rozhodnutie padne neďaleko stanu Šalitovcov. Tam, kde sedia politici a kde sa razí teória, že Izrael musí byť silný. Za každú cenu. Za cenu, ktorú neplatia politici, ale občania.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite