Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

„Kto pôjde posledný, nech zhasne...

.juraj Malíček .časopis .fenomén

...a kľúč nechá pod rohožkou“, spieva sa vo finále nádhernej piesne Milana Lasicu, Jara Filipa a Júliusa Satinského. Volá sa Už to máme za sebou a tak názov, ako aj citované verše sa k téme apokalypsy náramne hodia. Akurát ten kľúč azda ani nebude treba pod rohožkou odkladať, až to raz príde, nezostane nik, kto by ho tam našiel.

Apokalypsa je veľká téma, hlboká, zásadná, avšak podobná všetkým veľkým témam, i ona je priestorom na lacné, ľahučké až vulgárne vyciciavanie. A z apokalypsy, čohosi majestátneho, vznešeného, sakrálneho, je lacný koniec. Koniec sveta, civilizácie, skaza, rozpad, deštrukcia. Zem trhaná na kúsky, obrovské vlny, zemetrasenia, sopky, výbuchy, jačiaci dav, lietajúce vraky áut, rozpadajúce sa budovy, akoby fyzická deštrukcia reality, ako ju poznáme, bola tým najdesivejším, čo sa k apokalypse viaže. Už Zjavenie svätého Jána sa dá čítať aj takto, cez vonkajší prvoplánový efekt, ak by sa previedlo do filmových obrazov vo veľkom Hollywoodskom štýle, ľudia od špeciálnych efektov by sa mohli skutočne vyblázniť. A diváci s nimi možno ešte viac.
Bol by to efektný film, určite, lebo ono to vlastne stačí. Ukázať, ako by to asi mohlo vyzerať, keby Zem zasiahla globálna konečná finálna kataklizma. Nech je strojcom čokoľvek alebo ktokoľvek, dôležité je, aby to bolo nahlas, veľké, dych berúce, aby sa pri tom v kine dali vyvaľovať oči a híkať sa musí, ruky zatínať do operadiel, vtisnúť sa ešte hlbšie do kresla, kým príde katarzné finále. Zem, najradšej zastúpená nejakým veľkomestom (najlepšie Paríž, nič osobné proti Francúzom, len Eiffelovu vežu skutočne pozná každý), môže likvidovať Godzilla, ufóni, jadrová vojna, rozbíjanie atómu, laboratóriá pod Švajčiarskom, v ktorých simulujú nezodpovední vedci Veľký tresk, meteorit z vesmíru, čo mu stojíme v ceste, a tak do nás vrazí, globálne oteplenie, na konci ktorého je zima, erupcie na Slnku, zastavené zemské jadro, prehriate, vychladnutie, tých dôvodov, spúšťačov kataklizmy je priveľa na to, aby sa dali vymenovať. Málokedy je za takým čímsi metafyzická sila, akoby sa to vo veku rozumu nehodilo, ale aj také filmy sa nájdu.
A všetko len preto, že dívať sa na bohapustú skazu nás jednoducho baví.
Katastrofické filmy globálneho, kataklizmatického rozmeru, nie sú novým vynálezom, nové sú vždy len efekty a rozsah katastrofy, i keď je smutným faktom, že odkedy sa dajú robiť digitálne triky v každom, čo len trocha silnejšom notebooku, vznikli predovšetkým v televíznych produkciách kvantá všakovakých paškvilov. Pravidlom však je, že vznikajú častejšie vtedy, keď existuje akási spoločenská objednávka.
Vďačné sú dátumy, milénium napríklad, alebo aktuálny koniec sveta ohlásený na december 2012, ale príležitosťou na vznik kataklizmatického filmu môžu byť i sociálno-politické obavy vybičované na maximálnu možnú mieru. Tak vzniklo počas studenej vojny hneď niekoľko filmov o tretej jadrovej svetovej vojne, a keďže to boli vospolok vážne, veľa zábavy v tradičnom slova zmysle si s nimi divák neužil. Skôr trudnomyseľnosť sa dostavila, smútok a nevôľa.
Ono je to totiž tak, že filmy o konci vlastne žiadnymi filmami o konci nie sú, ale sú filmami o nádeji, o tom, že koniec vlastne nepríde. Žiadna skutočná apokalypsa, len sa poničí, čo sa dá, aby mohli povstať noví hrdinovia, priekopníci nového poriadku, respektíve, aby starý svet pokračoval, ale zastrešený novou ideou.
Ak totiž nakoniec v katastrofickom filme tohto typu niet nádeje, dívaniu sa, i ako zábave, chýba účel. Svet sa končí, svet skončil, žiadne pokračovanie? Do čerta s takou katarziou, načo sa na také čosi dívať?
Preto i v dosiaľ poslednom a azda najväčšom, čo sa nivočenia týka, katastrofickom filme o konci sveta, nazvanom celkom prozaicky 2012, sa jeho režisér, Roland Emmerich, nakoniec nad svojim divákom zľutoval a tú nádej doň v samom finále dostal. To nivočenie – koniec sveta postavený pred divákove oči – a nič viac, pôsobilo až absurdne, komicky. Bez nádeje sa z konca stala fraška, príbeh bez pointy, nezmyselné dada. Lebo, a kvôli tomu katastrofické filmy diváci milujú, ak už sa nakrúca o konci sveta film, tak vždy len taký, v ktorom sa predsa len ten kľúč pod rohožkou necháva. Lebo bez neho to, jednoducho, nemá zmysel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite