Čas je väčšinou milosrdný lekár, ale niekedy aj jatrí rany. V kauze odvolaného arcibiskupa Róberta Bezáka platí oboje, a oboje v mimoriadne hojnom množstve.

Zo Soči doniesla tri medaily, z olympiády vo Vancouvri štyri. Dokázala si v lyžovaní všetko, čo chcela. Dlhodobé športové ciele si už nedáva, skôr zvažuje založenie rodiny. Minulý týždeň dostala spolu s Anastáziou Kuzminovou najvyššie štátne vyznamenanie. Paralympionička Henrieta Farkašová.

Na pultoch kníhkupectiev sa objavila novinka. Má dobrý názov aj pôsobivý obal. Univerzita samoty znie naozaj dobre. Na obálke je tvár jej autora Mateja Valucha, ktorý pol roka sedel v iránskom väzení. Pripomína Ježiša z obľúbeného muzikálu.

Keď Alenka príde v krajine zázrakov na rázcestie, pýta sa Mačky Škľabky, ktorou cestou má ísť ďalej. Mačka odpovedá: To závisí od toho, kam chceš dôjsť.

Profily gangstrov sa zvyčajne píšu pri dvoch príležitostiach – kým sa ešte hadicami zmýva ich krv z chodníka, alebo krátko po tom, čo im na zápästiach zaklapnú putá. Vo väzbe napokon skočil aj obávaný mafián Juraj Ondrejčák.

Ešte za komunizmu odišiel za manželkou do USA a možno aj preto je témou jeho filmov hľadanie domova. V Amerike učí na prestížnej filmovej škole a dúfa, že filmy o Rómoch budú nakrúcať Rómovia. Filmár Mišo Suchý.

Keď som minulý rok hovoril v Lampe s pánom Milanom Píkom, bol to pre mňa zážitok z histórie. Minulý týždeň sa stal generálom. Popri radosti je však namieste pár poznámok.

Realizmu, zdá sa, definitívne odzvonilo. Keď sa človek len tak naslepo vyberie do multiplexu a netúži po žiadnom fantastickom ozvláštnení, môže mať vyslovene problém. Jednak nežánrový film vlastne ani nenájde, jednak v dobrej polovici aktuálne uvádzaných filmov narazí na čosi, čo je buď sci fi, alebo fantasy, alebo rovno podľa komiksu, a to akoby bolo oboje. Aj sci fi, aj fantasy, aj za vlasy pritiahnuté, čo si budeme hovoriť, normálny mainstreamový pop.

Neviem, čo je vysoké umenie. To, čo máme v sebe, sú jednoduché otázky. Prečo je okolo nás, ale aj v nás toľko bolesti? Prečo sa život nedeje podľa našich túžob? Prečo sme takí slabí? A pritom chceme byť silní a vydávať svedectvá o zmysluplných činoch človeka. Otázok je veľa, ale neustále oscilujú okolo slabosti a sily, pokoja a rozorvanosti, túžby či beznádeje ľudskej duše. Umenie tieto otázky zhmotňuje, divadelné umenie personifikuje.

Najprv, aby bolo jasné, o čom nehovorím: nehovorím o nedemokratických režimoch, kde sú ľudia akurát rukojemníkmi moci. Nehovorím ani o zločincoch a zločineckých klanoch, ktoré tak rady využívajú výhody demokracie. A nehovorím ani o korupcii, ktorá sa stala súčasťou našej každodennosti. Napríklad taký remeselník, ktorý mi príde opraviť záchod. Po dobre vykonanej práci si pri káve ponadávame na skorumpovaných politikov, a potom sa ma opýta, či mu zaplatím v hotovosti a bez faktúry, aby som ušetril na DPH. A už v tom ideme obaja.