Prospero v Shakespearovej Búrke svojej dcére a jej snúbencovi vytvorí ilúziu svadby a hneď tú ilúziu aj zruší: „Predstavenie sa končí. Veď naši herci boli iba duchovia – zmizli ako vidiny v ovzduší, v riedkom vzduchu, v ktorom sa rozpustia aj všetky nádherné paláce, veže ovenčené mrakmi, vznešené chrámy, celý veľký svet aj tí, ktorí ho zdedia. Všetko zmizne v hmle, ako tento letmý dej.“ Macbeth po samovražde svojej ženy je omnoho drsnejší: „Zajtra. A zajtra, a zas ďalšie zajtra. Takto sa kamsi plahočí deň za dňom, až po posledný riadok histórie. A včerajšky len posvietia – nám, bláznom – na ceste do tmy hrobu. Zhasni, knôt! Život je iba tieňohra. Zlý herec, ktorý sa chvíľu motá po scéne a zmizne. Je to príbeh v podaní idiota a zabľabotanie, nedávajúce zmysel.“ Tom Buddenbrook s energiou prebral rodinnú firmu, aby ju zveľadil. Ale nedarí sa mu v podnikaní, ani v živote: „Šťastie a vzostup sú navonok často viditeľné až vtedy, keď už v skutočnosti všetko upadá. Vonkajšie znaky potrebujú čas, aby sa ukázali, ako svetlo hviezdy, ktorá už azda aj zanikla, hoci k nám ešte svieti najjasnejším svetlom.“ Toľko skepsy prechádza dejinami! Naozaj nemá ľudský život zmysel? Prospero je učenec, ktorého sklamali všetci najbližší. Macbeth túži po moci. Získa ju vraždou a moc mu uniká. Buddenbrook je obchodník, ktorý nechce byť podvodníkom, ale ani to mu nepomôže. Všetku energiu vložil do peňazí. A končí! Vedie nás do skepsy zo života materializmus? To by bola jednoduchá pointa. Ale dotyk ruky, slovo, úsmev, nádej majú stále silu. Aj o tom je divadlo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.