Takmer dva a pol metra vysoký kríž na počesť padlých vojakov prvej svetovej vojny sa vypína ku kalifornskému nebu v chránenej oblasti Mohavskej púšte už 75 rokov. Lepšie povedané, vypínal sa.

Bol som v tých horúcich chvíľach (koncom roka 1990) v každodennom styku s protagonistami tejto drámy. Situácia bola skutočne iracionálna a neprehľadná.

Voda opadla, no každá nová vlna dažďov oživuje desivé spomienky. Povodne, zosuvy pôdy a ľudské tragédie miznú z médií. Ako sa „dva mesiace po“ vyrovnávajú ľudia z najviac postihnutých oblastí s katastrofou, ktorej výška škôd podľa vlády dosiahla 729 miliónov eur?

Sociálne experimenty založené na predpoklade, že všetci v komunite sú poctiví a nezištní, dávajú do spoločného podľa svojich možností a berú len podľa svojich potrieb, jednoducho nefungujú. Keď nejaký taký model predsa len funguje, znamená to, že sme si niečo podstatné nevšimli, alebo že tomu, kto na to celé dopláca, ešte nedošla trpezlivosť. Alebo peniaze.

Existujú knihy, ktoré sa stanú bestsellermi a patria k roku, kedy vyšli. O päť či desať rokov si na ne spomenú len pamätníci. Existujú však aj knihy, ktoré budú čítané rovnako vášnivo aj za desať-dvadsať rokov od prvého vydania a v knižniciach sa na ne bude čakať.

Uznávaný a nekompromisný newyorský filmový kritik Anthony Lane sa bol pozrieť v Osle na pesničkovú súťaž Eurovízie a napísal pre Newyorčanov o svojich zážitkoch zdrvujúcu osemstranovú esej. Dosť presne v nej identifikuje základné problémy európskej pop-music – ignoráciu anglo-amerických vplyvov a nedostatok profesionality. Je to fakt – v oblasti džezu nemá Európa, ba dokonca ani Slovensko problém akceptovať americké výdobytky a vďaka tomu sa aj vyrovnať špičkám, ale v pope vládne žalostný amatérizmus.

147, 148, 149, 150. Čísla na kandidátke SaS, ktoré sa vďaka krúžkom desiatok tisícov voličov dostali do parlamentu, sú podľa mnohých komentátorov nášľapovými mínami rodiacej sa štvorkoalície. Čo vlastne vieme o „Obyčajných ľuďoch“? Čo o nich vlastne vieme?

Stretnete sa s nimi všade. V každom menšom či väčšom iránskom meste sa na vás budú z plagátov, letákov, kresieb či obrovských mozaík na budovách pozerať tváre mladých mužov, ktorí opustili svoje domovy a vyrazili do samovražedného boja proti irackému susedovi.

Varšava je vlastne jeden veľký pomník. Varšavčanom, trochu sa medzi nich po tých desiatkach návštev poľského hlavného mesta tiež počítam, to už tak nepripadá. Ale ľuďom, ktorí sa sem prisťahujú, ako sa to stalo pred rokmi novinárke Agnieszke, to neujde.

Ladislav Smoljak patřil mezi ty české umělce a intelektuály, kterým se dostalo té cti, že o nich současný prezident mluvil množným číslem: pánové Smoljakové, pánové Svěrákové a další pánové. Nebyl to plural majestaticus, jímž má nutkání mluvit o sobě, nýbrž byl to pluralis dehonestans čili množné číslo hanobící.