Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Starí a noví mučeníci

.tomáš Kubuš .časopis .cestovanie

Stretnete sa s nimi všade. V každom menšom či väčšom iránskom meste sa na vás budú z plagátov, letákov, kresieb či obrovských mozaík na budovách pozerať tváre mladých mužov, ktorí opustili svoje domovy a vyrazili do samovražedného boja proti irackému susedovi.

Stigma vojny, ktorá stála život viac než pol milióna mladých Iráncov, bolí dodnes. A kult mučeníkov padlých v iránsko-irackej vojne žije aj po vyše dvadsiatich rokoch, odkedy sa konflikt oficiálne skončil. 
.týždeň po smrti Nedy
Už pri prvej návšteve Iránu som si všimol, akú úctu majú v krajine vojaci padlí v hrôzostrašnej susedskej vojne. Domy v Teheráne, Hamadáne, Esfaháne či mnohých iných mestách zdobia portréty mužov s hrubým čiernym obočím a odhodlaným výrazom tváre. Cez čelo majú previazanú zelenú či červenú šatku popísanú odkazmi a niektorí z nich, oblečení v uniforme, zvierajú v rukách zbrane. Už vtedy ma tieto obrázky zaujali, a tak som si povedal, že nabudúce sa na ne pozriem bližšie.
V deň keď moje lietadlo pristáva v Teheráne, sa pri piatkovej modlitbe Ajatolláh Chatámi ostro vyjadril voči protestujúcim. „Proti každému, kto bojuje proti islamskému systému alebo vodcom islamskej spoločnosti, musíme bojovať, až kým nebude zničený“. Zajtra ubehne týždeň odo dňa, keď na ulici počas demonštrácie zavraždili študentku Nedu. Zábery na to, ako zakrvavená padá k zemi, obleteli celý svet. Neda sa stala novodobou mučeníčkou povolebných protestov.
.máme zatvorené!
Teherán sa ešte zmieta v doznievajúcich nepokojoch, ktoré sa však už obmedzili len na niektoré štvrte, a ja kráčam smerom k „hniezdu špionáže“, teda bývalej americkej ambasáde. Prvé stretnutie s iránskymi mučeníkmi na seba nenechá dlho čakať. Na rohu ambasády stojí malý nenápadný obchod. Vnútri miestnosti sa medzi kazetami prehrabujú dve staršie ženy zahalené v čiernom čádore. Predávajú tu vlajky, bielo-čierne šatky, aké nosili vojaci na fronte, veľké plagáty, obrazy či staré fotky priamo z bojov. „To sú kazetové nahrávky prejavov, ktorými vodcovia podporovali našich chlapcov v boji,“ ukazuje mi mladý študent škatuľu plnú kaziet, keď vidí že ma jej obsah zaujal. Netušil som, že okrem všetkých tých portrétov na uliciach ešte existujú aj špeciálne „martýrske obchody“. O pár stoviek metrov ďalej na tej istej ulici Taleqani stojí Martýrske múzeum, no Iránci ho poznajú pod názvom Šoháda. To slovo označuje povestný raj alebo rajskú záhradu, kam sa vraj každý martýr dostane a bude žiť naveky. Strážnik vo vojenskej uniforme sa tvári prekvapene, keď otvorím dvere a ocitnem sa na chodbe múzea. „Máme zatvorené!“ dozvedám sa skôr, ako stihnem pozdraviť, ale len čo chlapík zdvihol zrak a videl, že nie som Iránec, zmenil intonáciu a celý sa rozžiari, že má návštevu. Lámanou angličtinou ma víta a ukazuje mi, kadiaľ mám ísť. Po stenách sú vystavené portréty padlých vojakov, ale do oka mi udrie aj kolekcia fotiek z iránskej revolúcie. Významní velitelia oddielov tu majú vlastnú miestnosť a každý z nich aj vystavené osobné veci v zasklenej vitríne. Ich životopisy sú nielen vo farsí, ale dokonca preložené aj do angličtiny. Čítam si ich príbehy a atmosféru v múzeu umocňuje ticho a tlmené svetlo. Strážnik mi ďakuje za návštevu, otvára dvere a lúči sa so mnou až na ulicu. 
.pozvanie k hrobu
Kto chce v Iráne či konkrétne v Teheráne kráčať po stopách mučeníkov, skôr či neskôr sa dostane na perifériu mesta, kde sa nachádza najznámejší cintorín celej krajiny Behešt-e Zahra. Iránci často miesta posledného odpočinku svojich blízkych nazývajú záhradami. Veziem sa metrom a vystupujem na konečnej stanici neďaleko známej Chomejního svätyne, kde je pochovaný vodca iránskej revolúcie. Oproti svätyni sa začína nekonečný rad hrobov. Najviac ma láka tá časť, ktorú venovali vojakom iránsko-irackej vojny, no neprejsť sa aj ostatnými časťami by bola škoda. Včera tu bola demonštrácia pri hrobe Nedy, ale nedarí sa mi ho nájsť. Pýtam sa hŕstky ľudí a tí nevedia, alebo radšej nechcú vedieť, kde je jej hrob. Cintorín je neskutočne veľký. Asi hodinu sa len tak prechádzam v tieni stromov a oči mi behajú po náhrobkoch. Spod neveľkého stanu sa ozývajú melancholické melódie plné bolesti. Aj keď človek zachytí len zopár slov, vie si živo predstaviť, o čom tie piesne sú.
Ľudia si sem chodia posedieť ku hrobom svojich blízkych, aby boli opäť s nimi. Na hrobe si rozložia čajovú súpravu, vypijú niekoľko malých presladených pohárikov, niečo si zahryznú, porozprávajú sa a pri odchode posypú chladný kameň voňavými lupeňmi červených ruží. Zaujalo ma, že väčšina hrobov má vedľa seba strom. „Ten sme zasadili krátko po pohrebe, aby nášmu otcovi nebolo smutno,“ dozvedám sa od hŕstky ľudí, ktorí ma pozvali k sebe. Iránci majú vo zvyku zavolať k hrobu pocestného, pretože veria, že to prináša šťastie. Obdarúvajú ma sladkými datľami a ukazujú mi, ktorým smerom je vojenský cintorín. 
.fotografie smrti
Dlho kráčam, kým pri mne zastaví chalan na polorozpadnutom aute a navrhne, že za pár drobných ma tam odvezie. Dobre som spravil, lebo od miesta, kde som sa túlal, bol vojenský cintorín vzdialený niekoľko kilometrov. Hamíd po anglicky nevie ani slovo, no stále dookola omieľa slovíčko „šoháda“, aby som mal istotou, že ideme správne. Rukami naznačuje strieľanie zo samopalu a vysvetľuje mi, že tam ležia vojaci.
O pár minút sme na mieste. Počet sklených boxov s tvárami chlapcov, ktorí sa nevrátili z bojov, sa mi zdá nekonečný. No aj keby ich tu bolo „len“ desať či sto, stále ich je veľa. Každá jedna obeť v nezmyselnej vojne je tragédiou. Hovorí sa, že tu v Behešt-e Zahra je pochovaných 200 000 mužov, chlapcov, manželov či synov. Príliš veľa zničených životov. Ich fotky sú všade, kam sa pozriem. Prechádzam uličkami medzi hrobmi a prezerám si miestami zažltnuté fotografie, z ktorých hľadia mladí chlapci.
Nie všetko sú portréty – niekedy je dokonca za sklom fotografia, ktorú by si našinec na hrobe svojho blízkeho predstaviť nevedel. Fotka mŕtveho syna s rozstrelenou hlavou, o pár hrobov ďalej fotka chalana v košeli a vedľa nej druhá: ten istý chlapec leží v prachu zeme s niekoľkými krvavými ranami a sýtočerveným jazierkom pod telom. Všade vejú iránske vlajky, na ktorých sa nápis „Allah Akbar“ vlní vo vetre ako nekonečná mantra. Z reproduktorov hrá akási hudba sprevádzaná hlasnými prejavmi a ťažkým dupotom vojenského pochodu.
.vidia to aj deti
Medzi hrobmi pod fotkami sedí niekoľko rodín. Malé deti si nemôžu pamätať na tváre z portrétov, no ich rodičia majú aj po toľkých rokoch naplnené vrásky smútkom. Kľačia na kolenách, natriasajú sa v náreku a prstami sa jemne dotýkajú písmen na kamennej platni. Smutná atmosféra ma vťahuje do deja. Neviem sa ubrániť myšlienkam, že keby som v tom čase žil v Iráne, mohla byť jedna z fotiek moja.
K areálu patrí aj rozsiahle múzeum a vedľa neho stojí tank, s akými Iránci brázdili rozhorúčené hraničné oblasti s Irakom. Múzeum je plné starých fotiek. Zničené mestá západného Iránu, Khoramshar, Abadan plný trosiek a vojakov. Ani tu nechýbajú profily najstatočnejších vojakov a uniformy, v ktorých si ich našli iracké guľky. Niektoré sú ešte stále postriekané zaschnutou krvou či spálené od výstrelov. Obrázky roztrhaných tiel, končatín či potokov krvi najprv šokujú, no ešte väčšmi prekvapí pohľad na školský výlet malých detí, ktoré stoja pod fotkami a učiteľka im niečo vysvetľuje.
Kým múzeum v centre Teheránu bolo prázdne, toto praská vo švíkoch. Ľudia sa pomalým krokom premiestňujú od fotky k fotke a možno sa niektorým z nich vynárajú spomienky. Tu v Behešt-e Zahra je medzi mŕtvymi života viac než dosť. Iránci im nedovolia zomrieť, nedovolia na nich zabudnúť. 
Autor cestuje a píše
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite