Pri príležitosti 70. výročia Slovenského národného povstania si opäť raz vypočujeme zopár prejavov a v nejednom z nich to bude opäť dunieť prázdnotou a dávnymi lžami. Už sme si za tých 70 rokov zvykli. Ale možno sme si zvyknúť nemali.

Múzeum je najrýchlejšou a najpôsobivejšou študijnou pomôckou k poznaniu. Dáva tiež informáciu, akú dôležitosť prikladá štát nejakej téme a jej osvete. Ako je to s odstupom 25 rokov so zriaďovaním „múzeí zločinov komunizmu“ v našom priestore?

Prieskum zistil, že veľká časť mladých ľudí nevie nič o roku 1968. A premiér vyhlásil, že invázia prekazila smerovanie Československa k ideálnemu modelu spoločnosti. Aké sú to správy?

Obrázok č. 140: Ríšsky snem v Norimbergu 1933. Totenehrung. V popredí stojí v meravom postoji člen jednotky SS so štandardou SS v ruke. V pozadí obrovská pláň, na nej stopäťdesiattisícová masa vojakov. V špalieri kráča Adolf Hitler s Ernstom Röhmom, vzadu vejú na stožiaroch tri obrovské zástavy SS. O rok už Röhm vedľa Hitlera kráčať nebude, Hitler elitu nacistických úderných jednotiek SA vykántri.

Eugenia prišla o prácu. Tridsať rokov pracovala na ministerstve dopravy. Si voľná, povedali jej nadriadení. Ako náhradu jej ponúkli prácu na stavbe. Lenže to nie je nič pre ňu. Rozhodla sa preto skúsiť šťastie medzi súkromníkmi. Možností nemala veľa. Nehovorí cudzou rečou, počítača sa ešte nedotkla a v porovnaní s mladými „nevyzerá dobre“.

V roku 1985 sa mladá rodina zo Senice pokúsila ujsť z komunistického Československa na amatérsky vyrobenom balóne. Dobrodružná cesta, ktorá patrí medzi najpozoruhodnejšie pokusy o útek z totalitného štátu, nevyšla. Prežilo len dvojročné dievčatko.

Talianska skupina Enel už na jar oznámila svoj plán pristúpiť v roku 2014 k predaju aktív v hodnote asi 4,4 miliardy eur. To v prípade našej krajiny nastoľuje neodbytnú otázku: Kto napokon získa Slovenské elektrárne, ktorých je Enel majoritným akcionárom?

Anglický historik Eric Hobsbawm je autorom dnes už okrídleného výroku o krátkom dvadsiatom storočí 1914 – 1991. Odvtedy uplynulo len niekoľko rokov a ukázalo sa, ako sa môže mýliť historik, ktorý chcel byť prorokom a zamieňal si budúcnosť s minulosťou. Od Sarajeva, ktoré bolo spúšťačom prvej svetovej vojny, uplynulo sto rokov, a predsa tá guľka Gavrila Principa ešte stále sviští povetrím a rozosieva smrť. To sa len chvíľku po roku 1989 (lebo dvadsaťpäť rokov je z historického hľadiska len chvíľkou) zdalo, že všetko bude inak. Žili sme v ilúzii o dobre usporiadanom svete, ktorý síce sprevádzajú prevádzkové ťažkosti, ale tie nenarúšajú celkový obraz.

Dnes je prvý júlový štvrtok a podchvíľou ma premkne záchvev nostalgie pri každom pomyslení na to, že dnes večer v Ríme, v nádhernom historickom Ninfeo di Villa Giulia, prisúdia a vzápätí odovzdajú najvýznamnejšiu taliansku cenu za pôvodné literárne dielo, Premio Strega. Táto moja nostalgia je dcérou spomienky na tri takéto štvrtkovo-júlové stridžie večery, ktoré sme v uplynulých rokoch vďaka šťastným okolnostiam strávili spolu s manželkou v spoločnosti Veľkých Elektorov, sedeli sme medzi nimi na vratkých stoličkách pri okrúhlych stoloch a do omráčenia sa zhovárali a zhovárali a zhovárali s naozaj veľkými menami súčasnej talianskej literatúry.

Nový výberový album a koncert venovaný jeho pamiatke nám pripomína, že začiatkom februára by sa český spevák Petr Muk dožil päťdesiatich rokov. Nezmyselná smrť však pred piatimi rokmi navždy ukončila jeho život.