Rozhovor s reportérkou denníka Le Monde Françoise Fressozovou o úpadku „politického človeka“ a o neviditeľnom Francúzsku.

Keď som vo štvrtok videl stáť na Pražskom hrade azerbajdžanského prezidenta Ilchama Alijeva vedľa Václava Klausa, trochu som sa zasnil. Baku bolo krásne mesto, už keď som tam prišiel po prvý raz v roku 1991. Taký milý, príjemný a vtedy úžasne lacný Orient, kde sa hovorilo rečou, ktorú som vtedy a možno ešte aj teraz vedel zo všetkých cudzích jazykov najlepšie, teda ruštinou. Aj po tých dvadsiatich rokoch mám v pamäti parádnu chuť šašliku z jesetera, vôňu slaného Kaspického mora, z ktorého na obzore vyrastali ťažné veže, ľahký vánok a aj v tom predjarí príjemné teplo južného okraja Kaukazu.

Zo slovenskej protidrogovej politiky sa stala krátko po voľbách zásadná politická téma. Najskôr Sulíkovi liberáli avizovali, že predložia návrh o dekriminalizácii marihuany. No väčšmi prekvapil rozsiahly blog Robert Fico, ktorý taktiež podporil liberálnejší prístup. Sú naši politici na správnej ceste?

Keď sme pred troma rokmi napísali, že za Sokola sa s majetkom jeho diecézy nakladalo pokútne, netušili sme, že jeho nástupca bude odvolaný. Ak ale malo to odvolanie čosi upratať, nepodarilo sa.

Veľkej Británii môže hroziť pád vlády, a to práve v najťažšom období – v štátnom rozpočte nie je dosť peňazí, finančné trhy striehnu na každý neistý krok, verejnosť je znechutená priťahovaním opaskov a do riadneho termínu ďalších volieb treba vydržať ešte tri roky. Takáto situácia si naozaj žiada iné riešenia, ako náhle púšťanie moci na chodník. Vedia to však aj liberálni demokrati, na pohľad menšia, no významná súčasť tamojšej vládnej koalície? Očividne nie všetci z nich.

Čo vieme o skupine Pussy Riot? Nie je toho veľa. Vieme, že časť názvu si odvodzujú od skupín riot grrrlz čiže spurných dievčat feministickej vzbury z deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, ku ktorým sa viažu aj ich odkazy na ideologičku feminizmu Judith Butler.

Aj keď nás delil rozdiel dvoch generácií a považoval som ho za barda či posledného aristokrata slovenskej fotografie, nemôžem nebyť osobný. Iba Karol Kállay a Martin Martinček z našich autorov pre mňa symbolizovali pohnuté osudy 20. storočia.

Všetky ženy v mojej rodine sa volajú Mária. Aj ja dokonca. Moje druhé meno je Mária, čo spolu s prvým vytvára zvláštne dizonantný mix modernity a tradície. Nosím v mene svoje extravagantné ypsilon, tak protirečivé väčšine bežných ženských mien.

Je stále zřejmější, že nestane-li se něco, co by výrazně změnilo současné preference, o post prezidenta se v druhém kole prezidentské volby utkají právě Fischer a Zeman.