Keď som tam pred niekoľkými rokmi priletel znovu, nečakalo na mňa chudobné a trochu ošumelé postsovietske mesto, ale krásna bohatá metropola, ktorá akoby sa vrátila do prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia, keď si v nej, vtedajšom svetovom centre ropného priemyslu, podávali dvere najväčší magnáti súdobého sveta. Magnáti tu zanechali nádherné paláce, ktoré nezmizli ani počas sedemdesiatich rokov sovietskeho panstva, a teraz, keď sa Azerbajdžan stal znovu ropnou a tiež plynovou veľmocou, vracajú sa k svojej bývalej kráse. Ba možno sú ešte krajšie ako vtedy.
Fasády opravených domov svietili novotou, ulice v centre mesta doslova žiarili, osvetlené svetlami aj reflektormi do noci. Staré „turecké“ mesto so svojou preslávenou Panenskou vežou, palácom sultána, kúpeľmi, kupeckými hotelmi, spleťou uličiek zakončených hradbami... Nuž áno, právom je to jedno z miest pamiatkového zoznamu UNESCO.
Na mňa však vždy, krátko po roku 1990 aj dnes, robili ešte väčší dojem domy a stavby z onej zlatej éry Baku z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia. Secesné domy, navrhované neraz francúzskymi, britskými či vtedy v cárskej ríši váženými poľskými architektmi, rovnako krásne ako tie v Parížskej ulici v Prahe alebo na viedenskej Rignstrasse, pripomínali polozabudnutú pravdu, že Baku už kedysi bolo súčasťou nášho európskeho sveta, súčasťou možno aj vtedy trochu exotickou, ale neopomenuteľnou. A budova Filharmónie, dnes na svahu nad Kaspickým morom opäť pyšne žiariaca novotou, môže konkurovať pražskému Rudolfínu alebo bratislavskej Redute.
Vedľa tohto obnoveného Baku rastie z „petrodarov“ nové mesto, rovnako honosne poňaté, ako boli domy naftových magnátov z doby pred prvou svetovou vojnou. Na rozdiel od toho, čo človek môže vidieť v kazašskej Astane alebo v kirgizskom Ašhgabade, má však aj nová azerbajdžanská architektúra zreteľne európsky, trúfam si povedať západný háv.
So Západom však nemá mnoho spoločného tamojší politický systém dedičnej dynastie rodiny Alijevovcov, ktorá sa ešte ani nepokúsila usporiadať skutočne demokratické voľby. Hoci, ako mi povedal minister zahraničných vecí Karel Schwarzenberg, „sú na svete horšie režimy než osvietená diktatúra“. O miere osvietenia Ilchama Alijeva, ktorý na budúci rok oslávi desať rokov na čele krajiny, sa môžeme prieť, ale faktom je, že Baku už roky úspešne balansuje medzi Západom a Ruskom. A dnes, keď vzťahy Západu so susedným Iránom smerujú do vážnej, možno vojnovej krízy, je Azerbajdžan jednoznačne spojencom USA, Európy, dokonca aj Izraela. Tu v strednej Európe málokto vie, že v Iráne žije trikrát viac Azerov než v samotnom Azerbajdžane, z čoho vyplýva značné napätie medzi Baku a Teheránom.
Rovnako si málokto uvedomuje, akou významnou krajinou Azerbajdžan je pre Česko a celú strednú Európu. Keď Rusi pred časom zavreli na nejaký čas kohútiky s ropou, tak to českými rafinériami priveľmi neotriaslo, pretože mali ropu z Azerbajdžanu. Baku dnes dodáva celú štvrtinu spotreby ropy a keby niekto konečne dostaval ropovod Nabuco, tak by to mohlo byť aj najmenej toľko zemného plynu.
A pokiaľ ide o Kaukaz, tak tam teraz vďaka Azerbajdžanu môže vzdorovité, na Západ pozerajúce Gruzínsko žiť pokojne pod ruským plynovým a ropným embargom, pretože dostatok týchto surovín mu za lepšiu cenu, než by dali Rusi, dodá práve Azerbajdžan.
Oproti svojim susedom, Iránu a dokonca aj Turecku je Azerbajdžan z hľadiska náboženstva tolerantná, takmer európska krajina. Krajina, ktorá mala šťastie na ropu a zemný plyn. Keby sa Ilcham Alijev rozhodol ísť napríklad marockou cestou postupných demokratických reforiem a zo svojej diktatúry urobil aspoň po turecky fungujúci demokratický režim, potom by mohol byť Azerbajdžan skutočným ostrovom Európy na brehu Kaspiku. A Baku by bolo mestom, kam by si človek zaletel na predĺžený „eurovíkend“, ako dnes do Istanbulu. Rád by som sa tej doby dožil.
Autor je redaktor Lidových novín
Fasády opravených domov svietili novotou, ulice v centre mesta doslova žiarili, osvetlené svetlami aj reflektormi do noci. Staré „turecké“ mesto so svojou preslávenou Panenskou vežou, palácom sultána, kúpeľmi, kupeckými hotelmi, spleťou uličiek zakončených hradbami... Nuž áno, právom je to jedno z miest pamiatkového zoznamu UNESCO.
Na mňa však vždy, krátko po roku 1990 aj dnes, robili ešte väčší dojem domy a stavby z onej zlatej éry Baku z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia. Secesné domy, navrhované neraz francúzskymi, britskými či vtedy v cárskej ríši váženými poľskými architektmi, rovnako krásne ako tie v Parížskej ulici v Prahe alebo na viedenskej Rignstrasse, pripomínali polozabudnutú pravdu, že Baku už kedysi bolo súčasťou nášho európskeho sveta, súčasťou možno aj vtedy trochu exotickou, ale neopomenuteľnou. A budova Filharmónie, dnes na svahu nad Kaspickým morom opäť pyšne žiariaca novotou, môže konkurovať pražskému Rudolfínu alebo bratislavskej Redute.
Vedľa tohto obnoveného Baku rastie z „petrodarov“ nové mesto, rovnako honosne poňaté, ako boli domy naftových magnátov z doby pred prvou svetovou vojnou. Na rozdiel od toho, čo človek môže vidieť v kazašskej Astane alebo v kirgizskom Ašhgabade, má však aj nová azerbajdžanská architektúra zreteľne európsky, trúfam si povedať západný háv.
So Západom však nemá mnoho spoločného tamojší politický systém dedičnej dynastie rodiny Alijevovcov, ktorá sa ešte ani nepokúsila usporiadať skutočne demokratické voľby. Hoci, ako mi povedal minister zahraničných vecí Karel Schwarzenberg, „sú na svete horšie režimy než osvietená diktatúra“. O miere osvietenia Ilchama Alijeva, ktorý na budúci rok oslávi desať rokov na čele krajiny, sa môžeme prieť, ale faktom je, že Baku už roky úspešne balansuje medzi Západom a Ruskom. A dnes, keď vzťahy Západu so susedným Iránom smerujú do vážnej, možno vojnovej krízy, je Azerbajdžan jednoznačne spojencom USA, Európy, dokonca aj Izraela. Tu v strednej Európe málokto vie, že v Iráne žije trikrát viac Azerov než v samotnom Azerbajdžane, z čoho vyplýva značné napätie medzi Baku a Teheránom.
Rovnako si málokto uvedomuje, akou významnou krajinou Azerbajdžan je pre Česko a celú strednú Európu. Keď Rusi pred časom zavreli na nejaký čas kohútiky s ropou, tak to českými rafinériami priveľmi neotriaslo, pretože mali ropu z Azerbajdžanu. Baku dnes dodáva celú štvrtinu spotreby ropy a keby niekto konečne dostaval ropovod Nabuco, tak by to mohlo byť aj najmenej toľko zemného plynu.
A pokiaľ ide o Kaukaz, tak tam teraz vďaka Azerbajdžanu môže vzdorovité, na Západ pozerajúce Gruzínsko žiť pokojne pod ruským plynovým a ropným embargom, pretože dostatok týchto surovín mu za lepšiu cenu, než by dali Rusi, dodá práve Azerbajdžan.
Oproti svojim susedom, Iránu a dokonca aj Turecku je Azerbajdžan z hľadiska náboženstva tolerantná, takmer európska krajina. Krajina, ktorá mala šťastie na ropu a zemný plyn. Keby sa Ilcham Alijev rozhodol ísť napríklad marockou cestou postupných demokratických reforiem a zo svojej diktatúry urobil aspoň po turecky fungujúci demokratický režim, potom by mohol byť Azerbajdžan skutočným ostrovom Európy na brehu Kaspiku. A Baku by bolo mestom, kam by si človek zaletel na predĺžený „eurovíkend“, ako dnes do Istanbulu. Rád by som sa tej doby dožil.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.