Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ujo Karol

.časopis .ostatné

Aj keď nás delil rozdiel dvoch generácií a považoval som ho za barda či posledného aristokrata slovenskej fotografie, nemôžem nebyť osobný. Iba Karol Kállay a Martin Martinček z našich autorov pre mňa symbolizovali pohnuté osudy 20. storočia.

.už medzi nami nie je ani jeden z nich. Viem, z nostalgie sa žiť nedá, no čo je nemenej skľučujúce, aspoň podľa mňa, s odchodom ľudí, ako boli títo dvaja umelci, ktorí jedinečným spôsobom využívali výrazové možnosti  média fotografie na zachytenie života ľudí, sa akosi definitívne vytráca aj istý étos. Pretože humanisticky orientovaná živá (dokumentárna aj reportážna) fotografia, tak ako ju poznáme z tvorby „otcov zakladateľov“ Henriho Cartiera-Bressona, Roberta Capu či Davida Seymoura Chima z agentúry Magnum, či neskôr autorov z agentúr VII, Noor alebo Agence VU, je nepochybne produktom doby: jej zlatou érou je obdobie po 2. svetovej vojne, nerozlučne spojené s érou grande reportages, teda veľkých reportáží, ktoré nachádzali svoje prirodzené uplatnenie nie v knihách a na výstavách ako dnes, ale v slávnych časopisoch a magazínoch typu Life, Geo či Paris Match.
Táto éra, ktorú z našich fotografov nepochybne najlepšie zosobňoval práve Karol Kállay – spolupracovník týchto a iných slávnych časopisov, ale aj člen prestížnej nemeckej agentúry Bilderberg – je nenávratne preč. Spolu s autormi, časopismi a tiež jazykom fotografie, spočiatku čiernobielej, neskôr farebnej, ktorá „vysvetľovala človeka človeku“. Možno som patetický, možno naivný, no je mi za tou érou osamelých tulákov s Leicou na kinofilm okolo krku veľmi smutno. Jeden z nich, Brazílčan Sebastiao Salgado, sám seba označoval za stredovekého trubadúra, ktorý chodí od dediny k dedine, aby ľuďom zvestoval, ako ide život. A lepšie ako obrazovými príbehmi to nešlo robiť. To ešte nechyroval o internete ani o sociálnych sieťach.
„Andrejko, hovor mi ujo Karol, nie pán Kállay,“ týmito slovami ma zaskočil vitálny umelec, keď sme svojho času spoločne päť rokov pôsobili v medzinárodnej porote Czech Press Photo. Priznám sa, takto familiárne, ako si želal, som ho oslovil iba párkrát. K jeho dôstojnému výzoru dokonale upraveného aristokrata, na ktorom si zakladal (a ktorý mu sedel ako málokomu v našom plebejskom prostredí, čo treba uznať), mi to pripadalo akési nepatričné. Hodvábna šatka, dokonale upravené fúzy, pomalým hlbokým hlasom vyslovované slová. Pochopiteľne, nejde iba o dojem. Karol Kállay bol v prvom rade výnimočne talentovaný fotograf, ktorý „to videl“. S noblesou zvládal reportáž, módu aj reklamu. Takisto bol výnimočne pracovitý, o čom vypovedá viac ako 50 kníh a 80 výstav. Svojím príbehom vyvracia porekadlo, že doma nikto nie je prorokom. Naopak, napriek tomu, že Kállay precestoval celý svet a urobil mnohé výborné fotografie či knihy (za všetky spomeňme tie o Ríme, o Mexiku či o Los Angeles), tak jeho najsilnejšie veci sa podľa mňa viažu k Slovensku. To, čo nafotografoval dvojokou zrkadlovkou Rolleiflex na film formátu 6 x 6 centimetrov v tejto krajine v 40. a v 50. rokoch, znesie tie najprísnejšie kritériá.
Dokazuje to nielen vlani v Slovarte vydaná kniha o zaniknutej Bratislave, ktorú považujem za udalosť roka a o ktorej sme sa v novembri dlho rozprávali u neho v ateliéri, ale aj jednoznačný názor britského fotografa Martina Parra, jedného z najslávnejších autorov súčasnosti, ktorý je vášnivým zberateľom fotografických kníh. Parr prišiel predvlani ako hosť Mesiaca fotografie do Bratislavy uviesť svoju výstavu, ale – najmä – zohnať dve knihy, ktoré zaradil do svojej antológie medzi sto najlepších fotografických kníh v dejinách. Autorom jednej z nich je Martin  Martinček, tú som mu objavil v banskoštiavnickom antikvariáte. Autorom druhej, volá sa Deň plný radosti a zaznamenáva pred štyrmi desaťročiami jeden deň v živote dievčatka, ktoré podstúpilo náročnú operáciu srdca, je Kállay. Napriek veľkému úsiliu sa mi ju zohnať nepodarilo. Aj samotný Karol Kállay mal, žiaľ,   iba jeden exemplár.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite