Dobre to tí chlapci, teda vlastne už dávno muži v stredných rokoch, z Mňágy a Žďorp vymysleli. Oslovili kapely, ktoré im boli hudobne a ľudsky blízke, a ponúkli im možnosť nahrať cover verziu niektorej zo svojich piesní. Tie potom vylisovali na dve cédečká a pridali k tomu ešte DVD, na ktorom všetci zúčastnení rozprávajú samé pekné veci o Mňáge a Žďorp. Keby niečo také urobil niekto iný, bolo by to cvičenie v samochvále. V prípade Petra Fialu a jeho spoluhráčov to je však iné. Prečo?

Majú k dispozícii to, čo ešte pred desiatimi, pätnástimi rokmi nemali. Všetky tie veci, služby, informácie by im mali zjednodušovať život, i keď opak môže byť pravdou. A na rastúce zúbky aj tak nepomáha nič.

Na jednej z amerických univerzít urobili svojho času nasledujúci psychologický experiment. Pozvali niekoľko desiatok ľudí a bez toho, aby o tom vedeli, sa po ceste na univerzitu stali svedkami verejného poníženia neznáme osoby. Silnejší človek napadol slabšieho a ponížil ho. Bola to, samozrejme, časť experimentu, o ktorej netušili. Neskôr im ukázali 25 portrétov, medzi nimi bola aj fotka napadnutej osoby, a požiadali ich, aby ich zoradili podľa sympatií. Ukázalo sa, že verejne napadnutá osoba sa spravidla tešila najvyššej miere antipatií.

Všetky ženy v mojej rodine sa volajú Mária. Aj ja dokonca. Moje druhé meno je Mária, čo spolu s prvým vytvára zvláštne dizonantný mix modernity a tradície. Nosím v mene svoje extravagantné ypsilon, tak protirečivé väčšine bežných ženských mien.

V živote každého motoristu sú chvíle, keď sa musí teperiť do kopca, potom to už s ním ide z kopca. Sú však takí, hovorme im piloti, pre ktorých je rýchla jazda do vrchu športová disciplína. Napríklad v Dobšinej.

Už sú tu. Moji Nepálci predsa len prišli. Naivná organizačná hra náhodou vyšla a oni sú tu. Traja piadimužíci, ktorí pozorujú túto krajinu čistými očami. Očami, aké mi nemôžeme mať, lebo tu žijeme, očami, aké ani ja nemám, keď prídem z Nepálu po dlhom čase. A ja sa na tom ich pozorovaní priživujem a užívam si ho. Je to neuveriteľné poučné. Traja chlapci s gitarami, ktorých som v letiskovej hale pre ich malú výšku nemohla nájsť, chodia po Bratislave a stále im padajú sánky.

Terezka si vždy porozkladala všetky plyšové zvieratká do kruhu okolo seba. Medvedíky, sloníky a najmä koníky. Minimálne 15 kúskov. Niektoré staré, „zožmolkované“, ktoré si pamätali aj mamino detstvo, iné nové, sofistikované... každý víkend tak sedávali v detskej izbe. Terezka im navarila obed, všetko vmalých umelohmotných riadikoch, ktoré mala na ten účel pripravené na poličke. Po obede im zvykla čítať rozprávky. S rešpektom sme ju pritom sledovali. Ja už v ranej puberte, rodičia vo veku, ktorý vidí detstvo ako zázračný, až posvätný čas.

„Tak čo, tresneme im a pobežíme?“ „Musíme to urobiť rýchlo, keď sa začne brzdiť...“

Neštrajkujú, nehromžia, že sa im máli, nesťažujú sa. Nedávajú a nesťahujú výpovede, nehrozí pre nich výnimočný stav. Sanitárky a sanitári, bez ktorých by zdravotníctvo nefungovalo.

„Viete, aký je rozdiel medzi českým a americkým dôchodcom? Nijaký, obaja si za to, čo im mesačne zostane, môžu dovoliť cestovať do Prahy.“ Tak tento vtip mi zišiel na um, keď som mal začať písať o tom, ako sa žije našim stredoeurópskym dôchodcom v porovnaní s penzistami v bohatších krajinách. Pokiaľ ide o našu Strednú Európu, tak mi vyšlo, že asi približne rovnako. Teda rovnako „nie bohvieako“, aby som bol presný.