Pre investorov a správcov finančných fondov nastali ťažké časy. Po finančnej kríze v roku 2008 začali centrálne banky kŕmiť svetové trhy miliardami „lacných peňazí“ a znížili úrokové miery na absolútne minimum. V prípade Európy zašla ECB ešte ďalej, keď v lete zaviedla negatívnu úrokovú mieru.

Milí priatelia, roky som si myslel, že zmizlo, že jednoducho neexistuje. Mydlo v sieťke. Že tento vynález pomleli dejiny každodenných banalít a ostalo zapísané len v kronikách absurdných vynálezov maximalistického minimalizmu socialistickej praktickosti. Až zrazu minule. Reduta – Spišská Nová Ves. Mydlo si tam visí v sieťke, akoby bol rok 1985. Vyzývavo sa pohojdáva nad umývadlom na pánskych toaletách. Možno povedať, že vlaje v jemnom prievane.

Spomienky na pád komunizmu pred 25 rokmi vzbudzujú v nás, čo sme to zažili, stále euforické pocity. Veď sme zažili niečo, čo Milan Šimečka výstižne nazval koniec nehybnosti. Ale zažili sme aj roky deväťdesiate. Aké boli? Ťažké? Úžasné? Hrozné? Krásne?

V roku 2012 začal v diskusiách o politike na spravodajských portáloch rezonovať zvláštny fenomén. Blogy o vládnej strane Smer, ktoré predtým čítalo minimum ľudí, odrazu začali prudko rásť.

Architekti v ateliéri Šebo Lichý radi experimentujú. Môžu si to dovoliť, lebo sú klientmi sami sebe. Už desať rokov fungujú totiž aj ako developeri a snažia sa zmeniť vnímanie tohto slova verejnosťou.

Vývoj za posledných dvadsaťpäť rokov krásne ukazuje, že nielen človek, ale aj národ sa učí jedine z vlastných chýb. Mudrovania z dneška smerom do minulosti sú rovnako zbytočné, ako umárať sa vlastnými detskými pádmi zo schodov. Že intelektuálne jadro Slovenska uverilo Mečiarovi? O nič viac a o nič menej ako zvyšok národa. Že ho vytvorili ako Golema, dali mu do čela šém a pustili ho do sveta?

Rudolf Chmel sa novembrovo vyjadril o Verejnosti proti násiliu: „Čelní predstavitelia videli jej charakter na začiatku 90. rokov v liberálne umiernenej ľavici. Až neskôr sa aj pod vplyvom centrálnej politiky radikálnej liberalizácie trhu a masívnej privatizácie štátneho majetku preklopil na pravicovú stranu (ODÚ)…“

Architekt Štefan Polakovič si nedávno so svojimi kolegami z ateliéru GutGut zo šiestich kategórií Ceny za architektúru CE-ZA-AR prebral rovnú polovicu. Je šéfom katedry Ústavu občianskych stavieb na FA STU a už piaty rok organizuje s Tatianou Kollárovou festival DAAD – Dni architektúry a dizajnu.

Tak sa nám vraj na televízne obrazovky vráti Twin Peaks, jeden zo seriálov, ktorý sa ocitá azda v každom texte, odbornom či populárnom, ktorý sa v širšom kontexte snaží vysvetliť súčasný seriálový boom. Lebo Twin Peaks Davida Lyncha a Marka Frosta už vtedy sledovali ľudia, ktorí inak seriály veľmi nemusia, a dodnes rezonuje, celých tých dvadsaťštyri rokov od svojej premiéry.

V novodobých slovenských dejinách vidíme, ako sa ľudia pod vplyvom ideológie stávali bezohľadnými voči iným. Za slovenského štátu v rokoch 1939 až 1945 to bol nacionalizmus, ktorý umožňoval ľuďom dostať sa k moci a pri nej zbohatnúť. To, že to bolo na úkor iných ľudí, ktorí potom putovali v dobytčích vagónoch preč, im nevadilo.