Milí priatelia. Tohtoročné sviatky preleteli ako malý drak nad lesíkom. Nový rok prišiel v tej najnevhodnejšej chvíli, presne ako preplesk na vidieckej veselici. Ohňostroj nebolo vidieť pre hmlu a kapustnica v zmenenej forme dávno odplávala dolu Dunajom. Ostali len novoročné predsavzatia. Tento rok som zvolil neokukanú taktiku. Stanovil som si ciele, ktoré keď nesplním, nebudem mať hlavu v smútku. Musím pribrať – aspoň päť kíl a dosiahnuť tým magickú hranicu stodvadsať kíl. Musím jesť viacej mastného, hlavne slaninu, klobásy a iné údeniny, najlepšie plné soli a éčok.

Kapela Čisté Tvary pôsobí na slovenskej scéne ako zvláštne hlbinné zviera. Temné, pravdivé, autentické. Čistá a precízna hudba s neošúchanými a neobnosenými textami prináša do slovenských klubov poéziu ponorenú v meskaline. Na konte majú dva skvelé albumy. Po štyroch rokoch ohlásili návrat, chystajú nový album a za sebou majú úspešné turné, ktoré absolvovali po boku slovenských postrockových kráľov The Ills. Zopár otázok sme položili ich textárovi, klaviristovi a jednému z ich spevákov a skladateľov, Jurajovi Péčovi.

Nemecko bolo v posledných rokoch úpešné v politickom brandingu a stalo sa symbolom zodpovedného centra Európy. Máme dokonca kozmopolitný imidž, ešte pred desiatimi rokmi nepredstaviteľná vec. Ale niečo tu nesedí. Lesk a eleganciu novej germánskosti spochybňuje nemecký postoj k imigrácii.

Čítať Slavoja Žižeka je znepokojujúce. Človek nesúhlasí, dokonca sa mu akosi fundamentálne bridí, čo Žižek tvrdí, aj to, z akých ideologických a filozofických pozícií to vyrastá, ale to je tak všetko, čo sa s tým dá robiť. Lebo pustiť sa so Žižekom do odborne relevantnej polemiky je problém. Niežeby sa to nedalo, len človek musí byť podobne zdatný. Vzdelaný, bystrý a asi aj sebavedomý, či priamo drzý, neviem nájsť iné, vhodnejšie slovo.

Oslavujeme ním koniec starého roka a začiatok nového. Je neoddeliteľnou súčasťou tých najopulentnejších večierkov a svojím šumom dokonale definuje slovo luxus. Tupé buchnutie zátky, vzápätí uvoľnený výdych a radostný smiech preľaknutých dám. Šampanské omamne šumí v pohároch.

Jsou myšlenky, se kterými sice nesouhlasím, ale snáším je klidně. A pak ty druhé – též s nimi mám potíž, ale má tolerance k nim je dlouhodobě nižší. Do této kategorie patří úvaha, že naše civilizace – rozuměj ta západní, do níž Češi i Slováci patří, je už příliš bohatá, a že by dále bohatnout neměla. Že by dokonce mělo být jakýmsi imperativem doby snažit se bohatnout pomaleji či dokonce vůbec. A vlastně kdybychom trochu zchudli, tak taky dobře. Jistým paradoxem hospodářských dějin je, že s mírou vyspělosti a bohatství daného společenství narůstá počet hlasatelů této ideje. Ti se navíc staví do role „morálně nadřazených“ intelektuálů a z těchto svých výšin nad námi ostatními také svou „pravdu" prezentují.

Nie je jasné, či predseda vlády naozaj verí, že „rok 2014 bude pre Slovensko lepší“ než predchádzajúci. Alebo si len nacvičuje povinný optimizmus v prezidentskej kampani, ktorú rozbehol na plné obrátky. Jasné je toľko, že by dal veľa – možno aj celú vinicu – za veštbu, či ten rok bude lepší aspoň pre neho.

Ferko má čoskoro osem týždňov. Leží v kuchyni na prenosnom ležadle a pozoruje oranžový plagát s kocúrom, čo visí na stene. Smeje sa, volá naňho, vydáva zvuky ako vtáčik. Pozorujem a neodvažujem sa rušiť. Je to fascinujúce. Len žasnem. Celé dni. Keď mi ho prvýkrát priložili k tvári a prihovorila som sa mu, otvoril jedno oko, zahľadel sa na mňa ako Bud Spencer a predtým, než spustil ďalšiu litániu, započúval sa do môjho hlasu. Odvtedy komunikujeme. Nemôžem od neho odtrhnúť zrak. Mám pocit, že ho poznám dávno. Vždy som si myslela, že mať dieťa je len ťažká drina a lopota. Ako keby nebola drina nahrávať pesničky!

Dnes je v móde nosiť dedov sveter, frajerke mávať strýkovým prerazeným klobúkom, v rukách držať babkin ozrutný bicykel a nakupovať do tetkinej sieťovky. Dosť bolo lesklých materiálov a sushi, priatelia. Hor sa na krúpy!

Milí priatelia, za posledné roky som zaregistroval desiatky článkov, ktoré sa začínali múdrosťou: „Nové spoločensko-politické zmeny priniesli nové názorové prúdy i do výskumu danej problematiky...“ a potom autori buď horekovali, že staré časy sú fuč, alebo sa nadchýnali, aké je všetko parádne. Všetci sa opierali o míľnik 1989, poniektorí ho označovali a dodnes označujú za „mýlnik“ od slova mýlka. Nič iné mi z tých článkov neutkvelo. Ja som mal v osemdesiatom deviatom desať rokov. Našou najväčšou vidiecko-detskou revolučnou rebéliou bolo, že keď sme išli po ulici, revali sme ľuďom do gamatkových otvorov v stene. Užívali sme si to.