Práca je všade naokolo. Práca v jej mnohorakých podobách je témou druhého ročníka festivalu Bratislava Design Week, ktorý si budúci týždeň rozloží svoju centrálu v budove, kde sa už roky nepracovalo. Nielen o novej podobe práce hovoríme s jeho riaditeľkou Ľubicou Hustou.

Koncom augusta tohto roku sme zháňali helmu. Pre jedného z ukrajinských chlapcov, ktorý dostal povolávací rozkaz. Jeho otec prišiel na nákup do Prahy. Na nepriestrelnú vestu z finančných dôvodov vopred rezignoval. Chcel, aby helma bola parabolická s certifikátom. Našli sme na internete dva obchody, akurát tá helma stála v základnej výbave 8 000 korún, v plnej až 100 000. Pre človeka z Ukrajiny neuveriteľná suma a navyše tovar súkromníkovi nepredajný. Pre našinca neuveriteľné, že si vojak musí za vlastné kupovať výstroj, pretože inak by šiel do boja bez neho. Vlastne už to slovo „ísť do boja“ znie pre moju generáciu zvláštne. Slúžili sme za komunizmu povinne, bez akéhokoľvek náznaku patriotizmu, motivácie, chuti. Zrušenie základnej vojenskej služby po Novembri sme uvítali.

V Šoprone sa už celé týždne spomína. Podujatie strieda ďalšie podujatie, stretnutia, konferencie, slávnosti. V novinách, rozhlase a v televízii spomínajú bývalí vládni aj opoziční politici a historici analyzujú otvorenie hranice pred 25 rokmi.

Málokto o nej počul a ešte menej ľudí sa zaujímalo. Reč je o barónke Warsiovej, ministerke britskej vlády, ktorá minulý mesiac rezignovala. Obvinila pritom vládu, že v otázke Gazy zastáva „morálne neobhájiteľné“ pozície. Bol to pritom jej list, ktorý bol neobhájiteľný – gramaticky. Pôsobil takmer negramotne. Barónka nedokázala správne po anglicky napísať nielen slovo Británia, ale dokonca ani jej obľúbené slovo – islamofóbia. Ale najdôležitejšia bola veta, ktorá síce pôsobila chabo, ale mala znieť výhražne: „Akokoľvek dávno už ministerstvo vnútra a ďalší poukázali na dôsledky súčasného konfliktu a potenciál krízy v Gaze, naša odpoveď sa stáva bázou pre radikalizáciu, ktorá bude mať dôsledky v najbližších rokoch.“

Spomínam si na jednu epizódu z roku 1995. Koncom augusta sa v kanadskom Montreali konal svetový kongres historikov. Vtedajší slovenský veľvyslanec v Kanade Anton Hykisch nás vtedy pozval do Ottawy na recepciu, ktorá sa mala konať pri príležitosti štátneho sviatku SR. Keď som prišiel na recepciu, sedel tam už Jozef Kirschbaum, niekdajší generálny tajomník HSĽS. Zvítal som sa s ním a povedal som mu, že ma teší, že už aj on oslavuje SNP.

Pri príležitosti 70. výročia Slovenského národného povstania si opäť raz vypočujeme zopár prejavov a v nejednom z nich to bude opäť dunieť prázdnotou a dávnymi lžami. Už sme si za tých 70 rokov zvykli. Ale možno sme si zvyknúť nemali.

Múzeum je najrýchlejšou a najpôsobivejšou študijnou pomôckou k poznaniu. Dáva tiež informáciu, akú dôležitosť prikladá štát nejakej téme a jej osvete. Ako je to s odstupom 25 rokov so zriaďovaním „múzeí zločinov komunizmu“ v našom priestore?

Prieskum zistil, že veľká časť mladých ľudí nevie nič o roku 1968. A premiér vyhlásil, že invázia prekazila smerovanie Československa k ideálnemu modelu spoločnosti. Aké sú to správy?

Obrázok č. 140: Ríšsky snem v Norimbergu 1933. Totenehrung. V popredí stojí v meravom postoji člen jednotky SS so štandardou SS v ruke. V pozadí obrovská pláň, na nej stopäťdesiattisícová masa vojakov. V špalieri kráča Adolf Hitler s Ernstom Röhmom, vzadu vejú na stožiaroch tri obrovské zástavy SS. O rok už Röhm vedľa Hitlera kráčať nebude, Hitler elitu nacistických úderných jednotiek SA vykántri.

Eugenia prišla o prácu. Tridsať rokov pracovala na ministerstve dopravy. Si voľná, povedali jej nadriadení. Ako náhradu jej ponúkli prácu na stavbe. Lenže to nie je nič pre ňu. Rozhodla sa preto skúsiť šťastie medzi súkromníkmi. Možností nemala veľa. Nehovorí cudzou rečou, počítača sa ešte nedotkla a v porovnaní s mladými „nevyzerá dobre“.