Orchester pripomína odsúdenca s hlavou na gilotíne, keď sa ostrý nástroj nad ním uprostred klesania zasekne. Prežíva, ale dokedy? Posledný rok bol ťažkou skúškou, a len niekoľko orchestrov sa mohlo ponoriť do letného víru festivalov bez toho, aby cítili ťaživú neistotu z budúcnosti.

Surikaty sú na zožratie. Odkedy ich chová bratislavská a košická zoo, už roky obsadzujú prvé priečky ankiet obľúbenosti. Je zaujímavé, že ľudí zaujímajú najmä tie zvieratá, ktoré sa na nich podobajú.

Upozornenie pre čitateľov: Nasledujúci článok nemá žiadne politické posolstvo, preto ho v ňom ani netreba hľadať.

V súčasnosti máme toľko prístrojov, ktoré nám majú ušetriť čas, a pritom, keď ich používame, napokon toho času máme ešte menej. Unikajú nám základné a zväčša tie najpríjemnejšie veci. Napríklad doma zabúdame stolovať.

Nie, nechcem, nebudem, nesúhlasím, nepáči sa mi to, nepodporujem, neprihlásim, nepodpíšem, nedám, neprispejem. Mohli by sme tomu vravieť kritická metóda a ak sa to robí poriadne, s človekom to zamáva. Na konci mu zostane len viera, že ak bude treba skutočne konať, zachová sa správne, nerelativisticky, číro, bez ohľadov na racionalitu.

Jozef Čentéš si poriadne zavaril. Najskôr vymazal a následne skartoval výpoveď poslanca Matoviča. Ani by to nestálo za reč. No Čentéšov trapas sa môže stať zámienkou, aby ho prezident Gašparovič nevymenoval za generálneho prokurátora. Hlavne ľudia okolo Trnku využili Čentéšovu chybu, a teraz mu podkurujú, ako sa len dá.

Prokurátorovi Petrovi Šufliarskemu sme poslali niekoľko otázok, ktoré sa týkajú aj vydania zatykača na Karola Mella či údajnej streľby na auto jeho manželky. Na žiadnu z nich neodpovedal.

Zámožná Európa i zámožná Amerika sa topia v deficitoch a dlhoch vinou nafúknutých sociálnych štátov, ktoré dnes buď existujú (Európa), alebo sa na nich pracuje (Spojené štáty).

Ich detský domov má naozaj nezvyčajný názov: Detský smiech. Budova, kde by mal ten domov sídliť, je pritom zväčša úplne prázdna. A kde sú deti? No predsa doma.

Za jedno aj druhé sa tak trochu hanbíme, jedno aj druhé sa snažíme skrývať. Každé z nich je symbolom niečoho nepríjemného – jedno námahy, druhé smútku. Spoločne symbolizujú dlhodobé strádanie a odriekanie. A pritom sú to také dobré veci.