Stačí, ak sa pozrieme na rok 2011. Nastupujúca holandská vláda pred ôsmimi mesiacmi prisľúbila ,že zruší všetky rozhlasové orchestre. Stále sa o tom hovorí a onedlho sa bude v parlamente aj hlasovať, ale je pozoruhodné, že krajina, v ktorej sa kedysi o kultúre debatovalo s istou vážnosťou, sa teraz utieka k rétorike Sarah Palinovej a kansaského guvernéra Sama Brownbacka, ktorý nedávno eliminoval všetko štátne financovanie umenia. Kultúra prestala byť posvätnou kravou. V politickej aréne nastala zmena atmosféry, ktorá podnietila verejný nesúhlas so štátnou finančnou podporou umenia. .ak padne Filadelfia, padne všetko
Aj inde je to podobné. Napríklad v Španielsku a Portugalsku, kde mala symfonická hudba ešte nedávno pôdu pre rast, sa ekonomické obavy prejavili zmrazením práve tohto pozitívneho vývoja. Orchester v Seville utrpel štyridsaťpercentné krátenie rozpočtu a vyzval vládu, aby prestala financovať výkladnú skriňu tamojšieho umenia, orchester East-West Divan. Takže na Iberskom polostrove sa už hudobné telesá žerú medzi sebou.
V južnej Amerike sa orchestre Teatra Colón v Buenos Aires ocitli v stave medzi nebom a zemou – celé mesiace hudobníci nedostávajú plat. V Riu má Brazílsky symfonický orchester, podporovaný zo súkromného sektora, za sebou tiež ťažké chvíle: dal výpoveď polovici hudobníkov, a tak ho bojkotujú najlepší sólisti krajiny, Nelson Freire a Cristina Ortizová.
V USA pôsobí polovica asi päťstovky profesionálnych orchestrov sveta. Po desaťročiach konzervatívneho prístupu sa tejto zimy pretrhli stavidlá. Likvidácia postihla dva známe symfonické orchestre, ten detroitský šesť mesiacov štrajkoval, kým napokon hudobníci prijali 22-percentné zníženie príjmov. Medzitým však najlepší z nich odišli inam. Hudobnú mapu USA teraz tvoria bankroty, poklesy počtu hráčov i platov.
A potom prišla bomba. V marci vyhlásil bankrot filadelfský orchester, prvý americký orchester, ktorý si v 20. rokoch 20. storočia získal svetovú slávu, keď ho dirigoval Leopold Stokowski a Rachmaninov tam uvádzal svoje premiéry. Filadelfia – spolu s Bostonom, Chicagom, Clevelandom a New Yorkom patrí k piatim veľkým orchestrom Ameriky, obdivovaným pre výkony i hĺbku finančných rezerv. „Filadelfský zvuk“ sa kedysi pokladal za synonymum hudobnej dokonalosti, symbol toho, čo môžu dosiahnuť hudobníci v slobodnej spoločnosti. Dirigent Klaus Tennstedt pri prvej skúške plakal a dojato opakoval hudobníkom, ako sa on a jeho otec pod prikrývkou v posteli v nacistickom Nemecku odvážili počúvať ich hudbu – ako zakázaný kontraband. Filadelfia bola pýchou amerických orchestrov. A teraz tento orchester nevládze platiť nájom v novej sále Verizon Hall a prispievať svojim členom na dôchodky. Ak niekto nedodá zopár miliónov, tak sú Famózni Filadelfčania v koncoch. „A čo by bola Filadelfia bez svojho orchestra?“ pýtajú sa tradicionalisti. Dobrá otázka, ale nie je jediná. Realisti sa pý tajú, čo také získa šesťmiliónové mesto zápasiace s postindustriálnym úpadkom od drahého a priveľkého hudobného telesa. Načo je komu symfonický orchester? Takéto otázky znejú na celom svete. .dalo sa to čakať
Každý schopnejší historik vám povie, že sa to dalo čakať. Symfonické orchestre, ktoré sa v 30. rokoch 19. storočia rozvinuli ako reakcia na potrebu obživy mestských hudobníkov a tiež na dopyt po zábave od rastúcej strednej triedy, začali hrať hudbu, ktorá bola nová, čerstvá. Lipsko, Viedeň, Paríž, Boston, New York, tieto mestá boli na čele. A hudbu písali Schumann, Brahms či Dvořák. Berlín získal svoj nezávislý orchester v roku 1882, Amsterdam v roku 1888, Londýn v roku 1904, ale to boli len predzvesti veľkého rozkvetu.
Prvá svetová vojna vyvolala u ľudí potrebu dať sa utešovať hudbou – a pred príchodom rozhlasu či nahrávok sa také niečo dalo zažiť len v koncertnej sieni. Druhá svetová vojna tú potrebu ešte znásobila a ľudia sa hrnuli na čerstvé symfónie od Šostakoviča, Prokofieva, Stravinského či Vaughna Williamsa, akoby kľakali k trojnožke orákula. V roku 1950 mal Londýn až päť symfonických orchestrov, Viedeň štyri, Berlín ich mal osem.
Publikum pochádzalo zo všetkých vrstiev. V románe Anjelský chodník od J. B. Priestleyho z tridsiatych rokov 20. storočia sa píše, ako istý pán Smeeth, úradník z Londýna, náhle vyrazí do Queen’s Hallu. Hrajú tam Brahmsa, prvú symfóniu. Chvíľu mu trvá, kým sa s týmto podaním stotožní. Brahms je totiž v tejto interpretácii vážny, hrmotný chlapík, ktorý občas prejaví trochu temperamentu a inokedy sa zase ľutuje kdesi v kúte.
Zaujímavé na tomto opise je, že človek z nižšej strednej triedy, ktorý nemá ktovieaké vzdelanie, cíti, že vlastným spôsobom chápe kvalitnú hudbu. Keď sa vo finále ozve známy nápev, pánu Smeethovi takmer pukne srdce, ale zato sa zbavuje svojich trápení a prijíma nádej – očakávanie lepšej budúcnosti. Takéto vnímanie symfonickej hudby, ktorá ľudí robí lepšími, bolo vtedy bežné. V anglických mestách sa na symfonické koncerty chodilo preto, lebo sa to patrilo, a zároveň to bol únik pred inak všadeprítomnou povojnovou chudobou. V Amerike si vojaci po návrate z frontu a po nástupe na vládou platené univerzitné vzdelanie žiadali počuť rovnaké orchestrálne koncerty, aké zažili za hranicami. Nebohý Russell Johnson, ktorý sa stal jedným z najpoprednejších odborníkov na akustiku koncertných sál, mi povedal, že prvý raz počul hrať orchester, keď bol v kaki uniforme v Manile a hneď vtedy vedel, že sa už nevráti a nebude ako otec robotníkom. Symfonický koncert pre milióny ľudí po vojne predstavoval ambície i nové túžby.
Publikum sa však onedlho ocitlo v zmätku. Modernizmus do koncertov priniesol zložitosť, ktorá bola „bežnému“ poslucháčovi nezrozumiteľná a často sa mu aj ťažko počúvala. Pán Smeeth a jemu podobní ľudkovia nezniesli nápor Weberna, Caga, Stockhausena i neskorého Stravinského. Cítili sa ponížení a nechcení. Orchestre zároveň riešili rozporuplné požiadavky – ako obnovovať repertoár, a neodpudiť si obecenstvo? .experiment za štátne
V Európe si vďaka rastúcemu štátnemu financovaniu – Londýnsky symfonický orchester získal v roku 1949 ročný grant vo výške 2-tisíc libier a dnes dostáva dva milióny – mohli dovoliť istú mieru experimentovania pred občas prázdnym hľadiskom. Mnohí hudobníci si vychovali elitné publikum, vďaka čomu získali v intelektuálnom živote mesta a spoločnosti dovtedy ťažko predstaviteľnú úlohu. K tejto základni potom pridávali prvky verejného vzdelávania, osvety a sociálneho pôsobenia, čo zase tešilo politikov a upevňovalo vzťahy s veľkými firmami.
V roku 2011 dostane Berlínsky filharmonický orchester 15 miliónov eur len od mesta, čo je takmer polovica jeho 34-miliónového rozpočtu (a vyše dvojnásobok spojených grantov pre štyri londýnske orchestre). K tomu má 6-miliónový grant od Deutsche Bank určený na vzdelávanie a digitalizáciu. Berlínčania bojujú aj o svoje tantiémy od organizátorov festivalov. Sídlo v Londýne je také drahé, že centrá South Bank a Barbican, ktoré boli dlho rivalmi, teraz musia spolupracovať, aby si ho mohli dovoliť. V máji oznámila berlínska filharmónia, že nepôjde na Salzburský veľkonočný festival, lebo z Baden-Badenu dostala vyššiu ponuku.
Lenže takto žije iba smotánka. Nižšie ligy trpia kolapsom príjmov z nahrávok a z nepredvídaných demografických zmien, orchestre bojujú o prežitie. Nemecko zvládlo aj po zjednotení tento úpadok celkom dobre, tichou dohodou zredukovalo počet orchestrov zo 170 na 133. Počet miest v ansámbloch pre hudobníkov klesol z 12 159 v roku 1992 na 9 992 v roku 2010. Prísne opatrenia, aké sa dohodli v Holandsku, Nemecko konsenzuálne vylúčilo.
V Británii sa jeden komorný orchester ocitol na prahu bankrotu. Ale je zaujímavé, že za posledné dva roky ekonomickej krízy chodí na koncerty viac ľudí a v určitých prípadoch je obecenstvo aj diverzifikovanejšie. Populárni mladí umelci ako Lang Lang, Gustavo Dudamel a americký skladateľ Nico Muhly prilákali do mainstreamových sál celkom iné publikum a vyvolali pocit generačnej obnovy. Ale to neplatí v Amerike. Deborah Borda, ktorá 26-ročného Dudamela prijala za hudobného riaditeľa losangeleskej filharmónie, mi minulý rok v lete povedala, že očakáva pád dvoch z veľkej päťky amerických orchestrov. Podľa nej sú príliš rigidné. Jej Dudamel má totiž hispánsky šarm, akému dôveruje aj „ulica“, a hudba, ktorú hrá, jednoducho „šliape“. Všíma si ho aj Hollywood. .oživenie na Ďalekom východe
Ďalšie americké orchestre zápasia s dávnym odkazom stázy. V sedemdesiatych rokoch sa americkí tridsiatnici priklonili skôr k rocku, k umeniu, ktoré odmieta starnúť. A publikum, ktoré by sa s príchodom stredného veku prestalo koriť Rolling Stones, pekne starne aj na Jaggerových turné.
Orchestre, závisiace od miestnych donorov, ktorí sami boli v pokročilom veku, hrávali ďalej Brahmsa, Schumanna a Dvoraka, hudbu dávnej minulosti. Skrátka, vytvorili si geriatrický profil. Hudobníci v obavách o prácu prijali odborársky étos, vďaka ktorému získali vo „veľkej päťke“ nástupný plat 100-tisíc dolárov – a to za 20-hodinový pracovný týždeň. Po páde trhov to bolo neudržateľné.
Dá sa s tým niečo robiť? Gary Hanson z Clevelandu sa pred úpadkom v jeho ekonomicky postihnutom meste načas s orchestrom presunul do Miami. Iní lákajú slávne osobnosti, zaujímavých skladateľov.
Zárodky oživenia orchestrov vidieť len na Ďalekom východe, kde Japonci aj napriek ekonomickým a prírodným katastrofám zostali týmto telesám verní. V Číne vzniká šesť nových orchestrov ročne a soulská filharmónia z Južnej Kórey sa stala prvým neeurópskym a neamerickým orchestrom, ktorý získal nahrávaciu zmluvu od veľkej spoločnosti – Deutsche Grammophon. Predaj vážnej hudby v Kórei je najvyšší na svete, predstavuje 18 percent trhu s nahrávkami (v USA sotva 2 percentá). Sú to povzbudivé signály, ale z blízkeho pohľadu vidieť, že v Ázii ide často o vývoj, ktorý vyvolali miestne dôvody: v čínskej príkazovej ekonomike je to prejav rivality medzi mestami, v Kórei zase ženie publikum túžba po vzdelávaní. Otázku, čo so symfonickým orchestrom v 21. storočí, nevyriešia nejaké izolované národné javy. Takže ju zopakujem: Kto potrebuje symfonický orchester, prežije? .odúčanie od komunikačnej závislosti
Potrebujeme ho my. Áno, my občania digitálneho veku. A nie, môžete zavrieť divadlo, ale dobrý orchester neumlčíte. Zrušíte ho, vznikne nový. Vyženiete ho na ulicu, nájde si prístrešie. A vždy si nájde aj nejaké publikum. Vyhodení hudobníci v Riu si tiež založili nový ansámbl a hrajú ďalej.
V živote wi-fi a instatného tweetovania je koncertná sála jedným z mála miest, kde môžeme vypnúť tieto digitálne spojivá a poddať sa umeleckej forme, ktorá si nás na hodinu podmaní a nepustí. Symfonický orchester predstavuje náš únik od komunikačnej závislosti. Čím viac koncertov navštevujem, tým lepšie chápem, ako vracajú rovnováhu našim príliš prepchatým a rušným životom. Možno táto spoločnosť symfonický orchester potrebuje viac ako predtým. Ako zaň zaplatíme, to sa bude musieť vymyslieť počas dvoch či troch ťažkých rokov, uprostred výziev od iných umeleckých foriem i digitálnych zábaviek. Ešte nikdy nezúril taký boj o každú nanosekundu nášho kvázivoľného času.
Ale po tridsiatich rokoch pozorovania orchestrálnych pádov i vzletov, pol storočia po tom, čo Rada pre umenie vyhlásila, že Londýnu stačí jeden superorchester, som dospel k názoru, že symfonický orchester vždy prežije – nie preto, že je „dobré počúvať dobrú hudbu“ nie kvôli teóriám o tom, že symfonická hudba vychováva bystré deti a dobrých občanov, ale preto, že človek stále potrebuje to, čo orchester dodáva mestskému životu. A čím je svet rýchlejší, tým je tá potreba vyššia. Autor je britský spisovateľ a konzervatívny komentátor, v minulosti písal stĺpčeky pre Daily Telegraph, neskôr bol zástupcom šéfredaktora Evening Standard. Má vlastnú reláciu na rádiu BBC 3. Jeho poslednou knihou je Why Mahler? Článok vyšiel v prázdninovom čísle britského časopisu Standpoint magazine
Aj inde je to podobné. Napríklad v Španielsku a Portugalsku, kde mala symfonická hudba ešte nedávno pôdu pre rast, sa ekonomické obavy prejavili zmrazením práve tohto pozitívneho vývoja. Orchester v Seville utrpel štyridsaťpercentné krátenie rozpočtu a vyzval vládu, aby prestala financovať výkladnú skriňu tamojšieho umenia, orchester East-West Divan. Takže na Iberskom polostrove sa už hudobné telesá žerú medzi sebou.
V južnej Amerike sa orchestre Teatra Colón v Buenos Aires ocitli v stave medzi nebom a zemou – celé mesiace hudobníci nedostávajú plat. V Riu má Brazílsky symfonický orchester, podporovaný zo súkromného sektora, za sebou tiež ťažké chvíle: dal výpoveď polovici hudobníkov, a tak ho bojkotujú najlepší sólisti krajiny, Nelson Freire a Cristina Ortizová.
V USA pôsobí polovica asi päťstovky profesionálnych orchestrov sveta. Po desaťročiach konzervatívneho prístupu sa tejto zimy pretrhli stavidlá. Likvidácia postihla dva známe symfonické orchestre, ten detroitský šesť mesiacov štrajkoval, kým napokon hudobníci prijali 22-percentné zníženie príjmov. Medzitým však najlepší z nich odišli inam. Hudobnú mapu USA teraz tvoria bankroty, poklesy počtu hráčov i platov.
A potom prišla bomba. V marci vyhlásil bankrot filadelfský orchester, prvý americký orchester, ktorý si v 20. rokoch 20. storočia získal svetovú slávu, keď ho dirigoval Leopold Stokowski a Rachmaninov tam uvádzal svoje premiéry. Filadelfia – spolu s Bostonom, Chicagom, Clevelandom a New Yorkom patrí k piatim veľkým orchestrom Ameriky, obdivovaným pre výkony i hĺbku finančných rezerv. „Filadelfský zvuk“ sa kedysi pokladal za synonymum hudobnej dokonalosti, symbol toho, čo môžu dosiahnuť hudobníci v slobodnej spoločnosti. Dirigent Klaus Tennstedt pri prvej skúške plakal a dojato opakoval hudobníkom, ako sa on a jeho otec pod prikrývkou v posteli v nacistickom Nemecku odvážili počúvať ich hudbu – ako zakázaný kontraband. Filadelfia bola pýchou amerických orchestrov. A teraz tento orchester nevládze platiť nájom v novej sále Verizon Hall a prispievať svojim členom na dôchodky. Ak niekto nedodá zopár miliónov, tak sú Famózni Filadelfčania v koncoch. „A čo by bola Filadelfia bez svojho orchestra?“ pýtajú sa tradicionalisti. Dobrá otázka, ale nie je jediná. Realisti sa pý tajú, čo také získa šesťmiliónové mesto zápasiace s postindustriálnym úpadkom od drahého a priveľkého hudobného telesa. Načo je komu symfonický orchester? Takéto otázky znejú na celom svete. .dalo sa to čakať
Každý schopnejší historik vám povie, že sa to dalo čakať. Symfonické orchestre, ktoré sa v 30. rokoch 19. storočia rozvinuli ako reakcia na potrebu obživy mestských hudobníkov a tiež na dopyt po zábave od rastúcej strednej triedy, začali hrať hudbu, ktorá bola nová, čerstvá. Lipsko, Viedeň, Paríž, Boston, New York, tieto mestá boli na čele. A hudbu písali Schumann, Brahms či Dvořák. Berlín získal svoj nezávislý orchester v roku 1882, Amsterdam v roku 1888, Londýn v roku 1904, ale to boli len predzvesti veľkého rozkvetu.
Prvá svetová vojna vyvolala u ľudí potrebu dať sa utešovať hudbou – a pred príchodom rozhlasu či nahrávok sa také niečo dalo zažiť len v koncertnej sieni. Druhá svetová vojna tú potrebu ešte znásobila a ľudia sa hrnuli na čerstvé symfónie od Šostakoviča, Prokofieva, Stravinského či Vaughna Williamsa, akoby kľakali k trojnožke orákula. V roku 1950 mal Londýn až päť symfonických orchestrov, Viedeň štyri, Berlín ich mal osem.
Publikum pochádzalo zo všetkých vrstiev. V románe Anjelský chodník od J. B. Priestleyho z tridsiatych rokov 20. storočia sa píše, ako istý pán Smeeth, úradník z Londýna, náhle vyrazí do Queen’s Hallu. Hrajú tam Brahmsa, prvú symfóniu. Chvíľu mu trvá, kým sa s týmto podaním stotožní. Brahms je totiž v tejto interpretácii vážny, hrmotný chlapík, ktorý občas prejaví trochu temperamentu a inokedy sa zase ľutuje kdesi v kúte.
Zaujímavé na tomto opise je, že človek z nižšej strednej triedy, ktorý nemá ktovieaké vzdelanie, cíti, že vlastným spôsobom chápe kvalitnú hudbu. Keď sa vo finále ozve známy nápev, pánu Smeethovi takmer pukne srdce, ale zato sa zbavuje svojich trápení a prijíma nádej – očakávanie lepšej budúcnosti. Takéto vnímanie symfonickej hudby, ktorá ľudí robí lepšími, bolo vtedy bežné. V anglických mestách sa na symfonické koncerty chodilo preto, lebo sa to patrilo, a zároveň to bol únik pred inak všadeprítomnou povojnovou chudobou. V Amerike si vojaci po návrate z frontu a po nástupe na vládou platené univerzitné vzdelanie žiadali počuť rovnaké orchestrálne koncerty, aké zažili za hranicami. Nebohý Russell Johnson, ktorý sa stal jedným z najpoprednejších odborníkov na akustiku koncertných sál, mi povedal, že prvý raz počul hrať orchester, keď bol v kaki uniforme v Manile a hneď vtedy vedel, že sa už nevráti a nebude ako otec robotníkom. Symfonický koncert pre milióny ľudí po vojne predstavoval ambície i nové túžby.
Publikum sa však onedlho ocitlo v zmätku. Modernizmus do koncertov priniesol zložitosť, ktorá bola „bežnému“ poslucháčovi nezrozumiteľná a často sa mu aj ťažko počúvala. Pán Smeeth a jemu podobní ľudkovia nezniesli nápor Weberna, Caga, Stockhausena i neskorého Stravinského. Cítili sa ponížení a nechcení. Orchestre zároveň riešili rozporuplné požiadavky – ako obnovovať repertoár, a neodpudiť si obecenstvo? .experiment za štátne
V Európe si vďaka rastúcemu štátnemu financovaniu – Londýnsky symfonický orchester získal v roku 1949 ročný grant vo výške 2-tisíc libier a dnes dostáva dva milióny – mohli dovoliť istú mieru experimentovania pred občas prázdnym hľadiskom. Mnohí hudobníci si vychovali elitné publikum, vďaka čomu získali v intelektuálnom živote mesta a spoločnosti dovtedy ťažko predstaviteľnú úlohu. K tejto základni potom pridávali prvky verejného vzdelávania, osvety a sociálneho pôsobenia, čo zase tešilo politikov a upevňovalo vzťahy s veľkými firmami.
V roku 2011 dostane Berlínsky filharmonický orchester 15 miliónov eur len od mesta, čo je takmer polovica jeho 34-miliónového rozpočtu (a vyše dvojnásobok spojených grantov pre štyri londýnske orchestre). K tomu má 6-miliónový grant od Deutsche Bank určený na vzdelávanie a digitalizáciu. Berlínčania bojujú aj o svoje tantiémy od organizátorov festivalov. Sídlo v Londýne je také drahé, že centrá South Bank a Barbican, ktoré boli dlho rivalmi, teraz musia spolupracovať, aby si ho mohli dovoliť. V máji oznámila berlínska filharmónia, že nepôjde na Salzburský veľkonočný festival, lebo z Baden-Badenu dostala vyššiu ponuku.
Lenže takto žije iba smotánka. Nižšie ligy trpia kolapsom príjmov z nahrávok a z nepredvídaných demografických zmien, orchestre bojujú o prežitie. Nemecko zvládlo aj po zjednotení tento úpadok celkom dobre, tichou dohodou zredukovalo počet orchestrov zo 170 na 133. Počet miest v ansámbloch pre hudobníkov klesol z 12 159 v roku 1992 na 9 992 v roku 2010. Prísne opatrenia, aké sa dohodli v Holandsku, Nemecko konsenzuálne vylúčilo.
V Británii sa jeden komorný orchester ocitol na prahu bankrotu. Ale je zaujímavé, že za posledné dva roky ekonomickej krízy chodí na koncerty viac ľudí a v určitých prípadoch je obecenstvo aj diverzifikovanejšie. Populárni mladí umelci ako Lang Lang, Gustavo Dudamel a americký skladateľ Nico Muhly prilákali do mainstreamových sál celkom iné publikum a vyvolali pocit generačnej obnovy. Ale to neplatí v Amerike. Deborah Borda, ktorá 26-ročného Dudamela prijala za hudobného riaditeľa losangeleskej filharmónie, mi minulý rok v lete povedala, že očakáva pád dvoch z veľkej päťky amerických orchestrov. Podľa nej sú príliš rigidné. Jej Dudamel má totiž hispánsky šarm, akému dôveruje aj „ulica“, a hudba, ktorú hrá, jednoducho „šliape“. Všíma si ho aj Hollywood. .oživenie na Ďalekom východe
Ďalšie americké orchestre zápasia s dávnym odkazom stázy. V sedemdesiatych rokoch sa americkí tridsiatnici priklonili skôr k rocku, k umeniu, ktoré odmieta starnúť. A publikum, ktoré by sa s príchodom stredného veku prestalo koriť Rolling Stones, pekne starne aj na Jaggerových turné.
Orchestre, závisiace od miestnych donorov, ktorí sami boli v pokročilom veku, hrávali ďalej Brahmsa, Schumanna a Dvoraka, hudbu dávnej minulosti. Skrátka, vytvorili si geriatrický profil. Hudobníci v obavách o prácu prijali odborársky étos, vďaka ktorému získali vo „veľkej päťke“ nástupný plat 100-tisíc dolárov – a to za 20-hodinový pracovný týždeň. Po páde trhov to bolo neudržateľné.
Dá sa s tým niečo robiť? Gary Hanson z Clevelandu sa pred úpadkom v jeho ekonomicky postihnutom meste načas s orchestrom presunul do Miami. Iní lákajú slávne osobnosti, zaujímavých skladateľov.
Zárodky oživenia orchestrov vidieť len na Ďalekom východe, kde Japonci aj napriek ekonomickým a prírodným katastrofám zostali týmto telesám verní. V Číne vzniká šesť nových orchestrov ročne a soulská filharmónia z Južnej Kórey sa stala prvým neeurópskym a neamerickým orchestrom, ktorý získal nahrávaciu zmluvu od veľkej spoločnosti – Deutsche Grammophon. Predaj vážnej hudby v Kórei je najvyšší na svete, predstavuje 18 percent trhu s nahrávkami (v USA sotva 2 percentá). Sú to povzbudivé signály, ale z blízkeho pohľadu vidieť, že v Ázii ide často o vývoj, ktorý vyvolali miestne dôvody: v čínskej príkazovej ekonomike je to prejav rivality medzi mestami, v Kórei zase ženie publikum túžba po vzdelávaní. Otázku, čo so symfonickým orchestrom v 21. storočí, nevyriešia nejaké izolované národné javy. Takže ju zopakujem: Kto potrebuje symfonický orchester, prežije? .odúčanie od komunikačnej závislosti
Potrebujeme ho my. Áno, my občania digitálneho veku. A nie, môžete zavrieť divadlo, ale dobrý orchester neumlčíte. Zrušíte ho, vznikne nový. Vyženiete ho na ulicu, nájde si prístrešie. A vždy si nájde aj nejaké publikum. Vyhodení hudobníci v Riu si tiež založili nový ansámbl a hrajú ďalej.
V živote wi-fi a instatného tweetovania je koncertná sála jedným z mála miest, kde môžeme vypnúť tieto digitálne spojivá a poddať sa umeleckej forme, ktorá si nás na hodinu podmaní a nepustí. Symfonický orchester predstavuje náš únik od komunikačnej závislosti. Čím viac koncertov navštevujem, tým lepšie chápem, ako vracajú rovnováhu našim príliš prepchatým a rušným životom. Možno táto spoločnosť symfonický orchester potrebuje viac ako predtým. Ako zaň zaplatíme, to sa bude musieť vymyslieť počas dvoch či troch ťažkých rokov, uprostred výziev od iných umeleckých foriem i digitálnych zábaviek. Ešte nikdy nezúril taký boj o každú nanosekundu nášho kvázivoľného času.
Ale po tridsiatich rokoch pozorovania orchestrálnych pádov i vzletov, pol storočia po tom, čo Rada pre umenie vyhlásila, že Londýnu stačí jeden superorchester, som dospel k názoru, že symfonický orchester vždy prežije – nie preto, že je „dobré počúvať dobrú hudbu“ nie kvôli teóriám o tom, že symfonická hudba vychováva bystré deti a dobrých občanov, ale preto, že človek stále potrebuje to, čo orchester dodáva mestskému životu. A čím je svet rýchlejší, tým je tá potreba vyššia. Autor je britský spisovateľ a konzervatívny komentátor, v minulosti písal stĺpčeky pre Daily Telegraph, neskôr bol zástupcom šéfredaktora Evening Standard. Má vlastnú reláciu na rádiu BBC 3. Jeho poslednou knihou je Why Mahler? Článok vyšiel v prázdninovom čísle britského časopisu Standpoint magazine
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.