Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Niečo s tým urobili

.eva Čobejová .časopis .týždeň doma

Ich detský domov má naozaj nezvyčajný názov: Detský smiech. Budova, kde by mal ten domov sídliť, je pritom zväčša úplne prázdna. A kde sú deti? No predsa doma.

.v tomto príbehu je niekoľko absurdností. Nielen názov detského domova znie čudne. Tomu domovu šéfuje človek, ktorý túto prácu robí vlastne len popri svojom zamestnaní, pretože inak je to odborník na financie. A manažment domova tvorí ešte jeho manželka, ktorá pracuje na akýsi symbolický štvrťúväzok. Napriek tomu je to fungujúca inštitúcia, ktorá zverené deti nedrží v ústave, ale má ich v profesionálnych rodinách. Pôvodne však Libor a Iveta Kobydovci vôbec netúžili po vlastnom detskom domove. Ten sa im prihodil akousi zvláštnou zhodou okolností. .chceme dievčatko
Kobydovci mali dvoch vlastných synov, obaja pracovali a viedli celkom spokojný život, akurát zatúžili ešte po malom dievčatku. Zo zdravotných dôvodov by ďalšie tehotenstvo mohlo byť pre Ivetu rizikové, a navyše sa obávala, že by prišiel opäť syn. „Tak mi napadlo, že by sme si mohli vziať dievča z detského doma. Ja budem mať doma to, čo chcem, a ešte k tomu pomôžem nejakému opustenému dieťaťu,“ spomína si Iveta Kobydová na začiatok. Jej manžel zdôrazňuje, že vôbec nemali ambíciu zakladať detský domov, dokonca sa o tieto domovy ani zvlášť nezaujímali. „Išlo to mimo nás,“ dodáva Libor Kobyda, ktorý v tom čase pracoval ako risk manažér a oveľa viac ho zaujímali obchodné plány, úvery, podnikateľské zámery či krachy firiem.
Kobydovci si prešli klasickou prípravou, aká čaká všetkých záujemcov o adopciu. Potom požiadali o malé dievča. Vyrátali si, že v ich kraji žije v domovoch okolo sedemsto detí, takže ani vo sne im nenapadlo, že pre nich sa žiadne dieťa nenájde. „Myslela som si, že ľudia v domovoch budú radi, že si chceme vziať dieťa, dokonca sme chceli aj rómske dievčatko,“ spomína Iveta Kobydová. „Vtedy sme sa začali posúvať do reality a viac rozumieť tomu, ako to vlastne funguje.“ .tri sestry
Kobydovci sú zvyknutí veci riešiť. A tak sa ohlásili v centre Návratu v Bratislave, aby im pomohli nájsť dieťa tam. O dva mesiace im volali, že v Bratislave je vhodné dvojmesačné dievčatko. Dieťa sa im na prvý pohľad páčilo, ale trochu ich zarazilo, že zatiaľ nie je možné adoptovať si ju, môžu byť iba jej pestúni. Už vtedy sa začal ich pôvodný, v podstate veľmi jednoduchý plán komplikovať.
Kobydovci sa rozhodli, že pôjdu aj do pestúnstva. Ale prv než si mohli Terezku zobrať domov, prišla nová komplikácia. Úradníci im oznámili, že dieťa má v inom domove ešte dve staršie sestry, a hoci sa nikdy nevideli a ani o sebe nevedia, nemožno vraj súrodeneckú trojicu trhať. Pritom bolo pravdepodobné, že si tri rómske sestry nikdy nikto neosvojí a dievčatá prežijú celý život v domove.
To už Kobydovci stáli pred naozaj ťažkým rozhodnutím. Okrem malého bábätka tu bolo ešte štvorročné takmer nehovoriace dievčatko a šesťročné dievča s mentálnym postihnutím. Staršie deti boli zanedbané a potrebovali skúsených odborníkov, nie obyčajnú rodinu, ktorá túžila po jednom malom dievčatku. „Ale ja som sa na malú namotala, už som ju veľmi chcela,“ spomína pani Iveta. A tak začali chodiť do krízového centra aj za jej sestrami.
Medzitým doma riešili, ako zvládnuť novú situáciu. Rodina bude mať zrazu päť detí, z toho tri budú vyžadovať celodennú starostlivosť. Pani Iveta dala v práci výpoveď, ale jej manželovi sa nepozdávalo, že ako pestúnka ostane bez sociálneho zabezpečenia. To sa mu nezdalo spravodlivé. V zákone našli možnosť, že by sa ich rodina mohla stať pestúnskym zariadením, čo by veci vyriešilo. Lenže v prípade Kobydovcov sa veci zvyčajne zauzľujú viac, ako je bežné. .profirodina
Práve v tom čase, keď Kobydovci riešili svoju rodinnú situáciu, sa začalo viac hovoriť o profesionálnych rodinách, ktoré by mali vznikať. A komusi napadlo, že Kobydovci by to mohli skúsiť. Pani Iveta by sa tak stala profesionálnou matkou, ktorú by oficiálne zamestnal detský domov a ona by sa doma starala o tri dievčence. Úradníci hneď zariadili Ivete pracovné miesto a rodine sa zdalo, že ich problém sa elegantne vyriešil.
Kobydovci boli sprvu pyšní, že sa stali jednou z prvých profesionálnych rodín a mali pocit, že ich prípad bude inšpiráciou pre ďalšie rodiny a ďalšie domovy. Netušili, že sa stali akýmisi pokusnými králikmi, na ktorých budú chcieť niektorí úradníci demonštrovať najmä to, že systém profesionálnych rodín nie je dobrý a nemôže fungovať. Prežili osem ťažkých rokov, ale dnes veľmi nechcú rozprávať, čím všetkým si prešli.
Tvrdia, že to majú za sebou. No v novinových archívoch sa stále dajú nájsť články o tom, akými problémami si prešla jedna z prvých profesionálnych rodín na Slovensku. Bolo v tom aj veľa osobných útokov a neférových podrazov, ale Kobydovci túto kapitolu nechcú viac rozoberať.
Dnes už chápu aj to, že systém, ktorý tu desaťročia fungoval, zabetónoval veľké detské domovy a ich rozpúšťaniu do profesionálnych rodín sa zo zotrvačnosti bránil. Mnohí riaditelia domovov mali pritom k dispozícii aj veľa racionálnych protiargumentov, pretože inštitút profesionálneho rodičovstva sa naozaj len ťažko vtesná napríklad do Zákonníka práce. Navyše medzi profesionálnymi rodičmi a vychovávateľmi v domovoch sú zväčša napäté vzťahy. Pani Iveta dnes spomína na pracovné porady v detskom domove, kde počúvala na tamojšie deti samé sťažnosti. Keď dostala slovo ona, nemohla o svojich dievčatách povedať nič zlé: nemali výchovné starosti, darilo sa im v škole, dve mladšie sú dokonca vynikajúce žiačky. Keď takto referovala o svojich zverenkyniach, na ostatných vychovávateľov to nepôsobilo dobre. A dnes presne vie, v čom je problém: „Nemôžete dobre vychovávať deti, keď k nim nemáte vzťah.“
Pani Iveta pritom neposkytuje svojim zvereným deťom len lásku, systematicky si dopĺňala vzdelanie, vyštudovala vychovávateľstvo, špeciálnu pedagogiku aj sociálnu prácu, takže si dokáže poradiť aj s náročnejšími výchovnými problémami. .rozhodnutie
Veci sa však začali komplikovať aj inak. Trenčiansku pobočku banky, v ktorej Libor Kobyda pracoval, zrušili a on dostal lukratívnu ponuku, aby sa presťahoval do Bratislavy alebo do Trnavy a robil na významnom poste. Rodina si mohla žiť príjemným bezstarostným životom. Ale už sa to nedalo zvrátiť.
Libor Kobyda priznáva, že ho stále veľmi baví svet financií, ale v jeden moment si uvedomil, že mu tento svet celkom nestačí. Že je príjemné prísť večer po desaťhodinovej práci domov, kde ho na schodoch čaká Terezka a teší sa, že je ocino doma. Okrem toho sa začal vážne hnevať na to, ako sociálny systém bráni deťom pri odchode do rodín. A jeho žena mu raz povedala: „Tak s tým niečo urob.“
Libor Kobyda tak od roku 2002 budoval detský domov založený výlučne na profesionálnych rodinách. Naštudoval si zákony, založil združenie, investoval vlastné peniaze a od ministerstva získal potrebnú akreditáciu. Trenčiansky kraj sa však nikdy nevyznačoval veľkou chuťou experimentovať v sociálnych veciach, a projekt Kobydovcov bol pre miestnych úradníkov priveľké sústo. Deti k nim najprv odmietli posielať. A keď si ich Kobydovci zohnali inde, odmietli im poslať finančný príspevok, na ktorý mali nárok. Kobydovci sa nevzdali a najprv prevádzku hradili z vlastných úspor, zo sponzorských darov a kľúčová podpora prišla od Nadácie Socia. Dnes majú k dispozícii pekné priestory, v ktorých sa stretávajú profesionálni rodičia, poskytujú im servisné služby a pravidelne sa tu stretávajú aj náhradné rodiny.
Ich detský domov má dnes tri profesionálne mamy a päť miest pre deti, ktoré potrebujú trvalejšiu či krátkodobú starostlivosť. Vystriedalo sa u nich sedemnásť detí. Najprv prichádzali len deti z Bratislavy a z Banskej Bystrice, ale veci sa menia – a dve deti už poslal aj Trenčín, čo Kobydovci považujú za dobré znamenie. .rizikové povolanie
Aj pani Iveta je dnes profesionálnou mamou, ktorá okrem výchovy dvoch vlastných synov a troch dievčeniec prijíma do rodiny na krátkodobý pobyt aj iné deti, ktoré úrady potrebujú rýchlo umiestniť. Už vie, čo takáto starostlivosť znamená, aj to, ako sa dá zvládnuť odpútanie sa od dieťaťa, pre ktoré sa po čase nájde adoptívna či pestúnska rodina. Skúsila si to viackrát a vie, aké to má úskalia. Zažila, že od nej deti nechceli odísť, aj to, keď sa ona sama veľmi naviazala. Napriek všetkým problémom si Kobydovci myslia, že čo najviac detí má byť v profesionálnych rodinách a nie v domovoch. A myslia si tiež, že nestačí zákon, ktorý to v prípade detí do troch rokov vyslovene prikazuje. Podľa nich veci pomohla diskusia v médiách, keď sa riaditelia štátnych domovov dostali pod tlak verejnosti.
Libor Kobyda sa prvé roky cítil medzi riaditeľmi štátnych domovov ako čierna ovca. Keďže sa stal zároveň aj predsedom Združenia zástupcov neštátnych detských domovov, musel chodiť na rôzne porady. Vyzeralo to vraj tak, že tam riaditelia štátnych domovov zhodne kritizovali inštitút profesionálneho rodičovstva. Nakoniec sa dostal k slovu on a povedal, že jeho skúsenosti sú presne opačné. Priznáva, že mu pomohlo, že prišiel z celkom iného prostredia a hoci je absurdné, že on ako ekonomický inžinier často pripomienkuje sociálne zákony, má to svoje výhody. „Mal som šťastie, že som predtým robil v banke so špičkovými právnikmi, ktorí ma naučili naštudovať si zákony. A v podstate je jedno, či sa zákon týka obchodného práva alebo sociálnych vecí. V každom zákone ma zaujíma jediné: čo to bude znamenať pre dieťa. Predsa nemôže nejaký paragraf zabrániť tomu, aby bolo dieťa v rodine.“
Libor Kobyda si uvedomuje, že s profesionálnymi rodinami je veľa problémov, a dokonca nemá ani naivnú predstavu, že vďaka profirodinám rozpustíme všetky detské domovy. „Ale treba vytvárať bariéru, aby sa do ústavov dostalo čo najmenej detí,“ pripomína.
V čase, keď bola ministerkou Viera Tomanová, cítil zo strany štátnych domovov silný protitlak a jeden čas mal pocit, že sa im naozaj podarí profesionálne rodiny zlikvidovať. Lenže v roku 2007 prišli z Bruselu eurofondy na podporu profesionálneho rodičovstva. Tie peniaze síce neboli určené priamo na zakladanie profesionálnych rodín, len na mediálnu kampaň a školenia, ale aj to bol významný impulz. Libor Kobyda si myslí, že vtedy sa to zlomilo a cesta späť je nemožná. Aj Kobydovci sa chcú rozširovať, pribrať ďalšie profirodiny, aby ich domov mal k dispozícii osem miest.
A prečo to vlastne robia? Pani Iveta si pri tej otázke spomenie na dvojčatá, ktoré k nim prišli, keď bola ich matka v kúpeľoch. Deväťročný chlapec na otázku svojej mamy, ako sa má, do telefónu povedal: „Mami, v živote nám nebolo tak dobre.“ Jej manžel dodá: „No možno je naozaj absurdné, že som na pol úväzku finančný riaditeľ firmy a na pol úväzku riaditeľ detského domova, ale je to takto dobre a moja žena je šťastná.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite